Peter & Eva Hrubo

Our personal ministry blog

Mesiac: marec 2016

Stretol som sa s prezidentom…

Pozvanie mnohých na stretnutie bolo príjemným prekvapením a zároveň potvrdením toho, že Slováci si zvolili dobre. Veď ktorý z predchádzajúcich našich prezidentov prejavil nejaký záujem ísť medzi ľudí, ísť s kožou na trh, zdielať sa so svojimi názormi a načúvať názory iných? Pozvánka na meno s vlastnoručným podpisom prezidenta bola potvrdením konca arogancie a zároveň predzvesťou závanu sviežeho „vzduchu“ na našej politickej scéne.

Pán prezident otvoril stretnutie približne dvadsať minútovým príhovorom, popísaním stavu našej krajiny a výzvou prítomným osobnostiam nášho kraja, mobilizovať svoje okolie k nastávajúcim voľbám.

Pridávam niekoľko myšlienok a poznámok z príhovoru: „Je na tom Slovensko naozaj tak, že iba potrebuje niečo málo vylepšiť alebo treba niečím vážne pohnúť?“

Vedel som, že stav našej krajiny je taký aký je… No i tak ma prekvapilo konštatovanie hlavy štátu, že kým sme doteraz hovorili, že v zdravotníctve máme systémový problém, teraz to už netvrdíme, pretože tu systém vlastne nemáme. „Štát má 80 až 100%-ný vplyv na zdravotníctvo“, výsledky sú však žalostné. Korupcia je tam, kde je absencia jasných pravidiel, u nás jasné pravidlá absentujú. Sme pozadu. Dôvodom sú príliš úzke vzťahy a príležitosť k ľahkému obohateniu sa.

Obdobne je to so školstvom. Najväčším darom, pokladom nášho štátu sú ľudia! „Málo však myslíme na budúcnosť a pritom naši ľudia mali vždy dobrý inštinkt. Najlepšie, čo mohli urobiť pre svoje deti bolo dať im vzdelanie.“ Učiteľov si naša spoločnosť vážila. Dnes je však všetko inak. „Horší pôvod nesmie byť predpokladom na horšie výsledky.“ Cieľom školstva je pomôcť mladému človeku lepšie sa pripraviť na život. Stav nášho školstva je však žalostný.

Apel pána prezidenta na nás bol nedať sa znechutiť, nestratiť nádej a zároveň povzbudiť ľudí okolo nás k tomu, aby sme si vybrali takú politickú stranu, ktorá má vo svojom programe jasne zadefinovanú prioritu urobiť systémové zmeny v školstve a zdravotníctve. Sľubované zmeny však nesmú byť iba proklamované, vágne, musia byť merateľné!

Diskusia bola rôznofarebná. Niektoré príspevky a otázky boli konštruktívne, niektoré negujúce to, čo bolo prezidentom komunikované, napríklad: „Aký problém? Stejne sme na tom oveľa lepšie ako ľudia v štátoch 3tieho sveta…“. Iné útočné a provokujúce, napríklad: “Čo od nás vlastne chcete? Veď je to vaša práca!”. Prezident reagoval na príspevky prítomných s pokojom, s prehľadom, bez floskulí, jasne a k veci. Osobne som bol sklamaný z niektorých komentárov ľudí na vedúcich pozíciach, ktoré vykazovali stratu nádeje a viery v zlepšenie. Bol v nich pesimizmus, skepsa. Ako ľudia na vedúcich pozíciach si nemôžeme dovoliť niečomu takému podľahnúť! Máme i my presvedčenie, že niet nádeje na zlepšenie, že všetci sú skorumpovaní alebo sme ľuďmi viery a nádeje?

Po diskusií bolo milé osobne sa stretnúť s prezidentom, prehodiť niekoľko viet a popriať mu Božie požehnanie k jeho, vlastne k nášmu spoločnému úsiliu. Je totiž zrejmé, že na výzvy o ktorých sme spoločne premýšľali, určite nebudeme stačiť sami. Hoci je celá naša spoločnosť poznačená porušením, vrátane nás samých, predsa len vieme u koho je nádej. Nevzdávajme sa! Nehľadajme ideál, ktorý tu na zemi neexistuje! Prestaňme si sťažovať! Modlime sa! (1.Tim.2.1-4.) Verme Jemu! Apelujme na iných (na priateľov, rodičov, starých rodičov…) v zmysle posolstva Písma i v zmysle odkazu nášho prezidenta a poďme v sobotu 5.3.2016 voliť!

Peter Hrubo

Rekonštrukcie kompasu v rokoch 2014 a 2015

Na telo – s Petrom Hrubom

Článok, resp. interview zverejnené v časopise Rozsievač – 3.2016

Peter Hrubo, motorkár a hokejista, avšak hlavne nasledovník Krista, o ktorom s vášňou svedčí aj ďalším. Od roku 2007 je riaditeľom Tréningového centra Kompas (TCK), ktorého túžbou je životom inšpirovať a trénovať mládežníckych vedúcich a pomáhať im pri výchove ďalšej generácie nasledovníkov Krista v cirkvi, ale je to naozaj tak?

Nie všetkým čitateľom Rozsievača si známou osobou. Môžeš im niečo o sebe prezradiť?

Som manželom ženy, ktorá je pre mňa zosobnením Božieho požehnania. Máme dve deti. Obä sú vysokoškoláčky, staršia dcéra je viac ako rok šťastne vydatá za vikára nášho zboru (CB) a mladšia, ak nie je v Trnave v škole, je doma s nami. Vediem tím 25-tich pracovníkov TCK. Bývame v Žiline.

Ako si sa dostal k Bohu

Som z tradičnej kresťanskej rodiny. Navštevovali sme Bohoslužby jedenkrát za rok. Považoval som sa za ateistu. Uveril som v čase socializmu cez svedecký život mladých ľudí a tiež prostredníctvom čítania pašovanej kresťanskej literatúry. Výzvu k obráteniu som dostal na stretnutí evanjelickej mládeže v Lazoch pod Makytou od neznámeho brata z apoštolskej cirkvi.

A ku službe v kresťanskej organizácií?

Nikdy by som si nepomyslel, že niekedy budem pracovať v kresťanskej organizácií. Po páde komunizmu som sa živil programovaním, predajom software, investičným podnikaním a neskôr vedením oddelenia dovozov zahraničného obchodu (Metsa Tissue a.s.). Na konferencií IFES som dostal Božiu výzvu opustiť prácu v biznise a vstúpiť na plný úväzok do služby mladej generácií študentov. Táto výzva ma nenadchla, vždy som miloval svoju prácu. Ale i tak, už o rok som sa uchádzal o prácu vo Vysokoškolskom Biblickom Hnutí (VBH). Tam som pracoval osem rokov.

Prečo tam už nepracuješ?

Milujem zmenu a tímovú prácu. Neviem dobre fungovať bez tímu, preto chodím radšej hrávať ľadový hokej, než do fitka. Ale ešte stále navštevujem stretnutia VBH na internátoch. Rád slúžim vysokoškolákom, je to pre mňa niečo ako veľmi podnetné hobby.

Prečo teraz práve TC Kompas?

Spoluzakladateľ TCK (pôvodne SIEŤ-e) Danny Jones mi popisoval víziu učeníctva a prípravy vedúcich pracovníkov s mládežou na Slovensku a tiež širší kontext služby v krajinách bývalého východného bloku – prácu Josiah Venture. To, čo ma zaujalo, bola vízia a stratégia úzkeho prepojenia služby TCK s miestnym zborom. Moja skúsenosť a pozorovania zo služby formovali moje teologické presvedčenie, že v našom kultúrnom kontexte, primárnym nositeľom misie, vízie, služby aj výchovy má byť miestny cirkevný zbor, nie misijná organizácia.

Čo to prakticky znamená?

Pointou je, že TCK sa rozhodlo neorganizovať si svoj vlastný tábor, svoju školu, svoj EXIT Tour ale akokoľvek sa len dá, spolupracovať a nechať miestny zbor, aby bol primárnym článkom v misií a výchove. V praxi to znamená, že cez leto s miestnymi zbormi sme síce zorganizovali 13 táborov ale pri ich propagácií je to miestny zbor, respektíve jeho spoločenstvo, ktoré figuruje ako organizátor a nesie aj zodpovednosť za to, ako tábor a jeho následná služba vyzerá. My sa iba staráme o získavanie partnerských tímov, školíme, vzdelávame a pripravujeme mládežnícke tímy a prípadne pomôžeme s prácou po tábore. Vlastníkom aktivít je však miestne spoločenstvo cirkvi. Z našej strany je to asistenčná služba.

Ako to je potom ale so školou pre pracovníkov s mládežou (ŠPM), či EXIT Tour…?

Obdobne. Do školy nepríjmeme hocikoho ale iba tých študentov, ktorí sú zapojení v mládežníckej službe cirkvi a vyšle ich miestny zbor. V projekte EXIT Tour (preventívny program pre stredoškolskú mládež) sú to mládežnícke spoločenstvá miestnych zborov, ktoré organizujú voľnočasové aktivity pre študentov.

Nie je spoločenstvo v Žiline (KCNZ – kresťanské centrum Nový začiatok) dôkazom toho, že Kompasu ide aj o zakladanie nových zborov?

Založenie KCNZ z mojej nezúčastnenej perspektívy, historicky súviselo s nedorozumením medzi vtedajším vedením TCK a pastorom miestneho zboru AC – Nový začiatok. Istotne bolo v záležitosti veľa človečiny. Išlo o výnimočnú udalosť. Avšak medzi TCK a vedením zboru AC došlo k zmiereniu (rok 2007). Pravdou tiež je, že nové vedenie TCK túži po tom, aby boli zakladané nové cirkevné zbory. Nová generácia ľudí potrebuje aj nové prostredie, ktoré bude pre ňu relevantné. Ideálne by bolo, aby iniciátorom nových zborov boli už existujúce cirkevné spoločenstvá. Avšak Kompas sa takýmto iniciátorom stať nechce.

Čo sa stalo s vaším projektom mládežníckej kaviarne – Kompas Café?

Správna rada TCK (zástupcovia mládežníckej službe BJB, CB, AC a ECAV-SEM) sa v roku 2007 rozhodli, že práca na lokálnej úrovni v Žiline nebude pokračovať. Chceli, aby sme sa venovali výlučne celoslovenskej službe. Zastavením lokálnej služby Kompas Café sme sa vyhli práve tomu, aby sme konkurovali mládežníckej práci v miestnych zboroch v našom meste. Kaviareň sme prenajali (je tam jedáleň) ale naďalej ju využívame na organizovanie celoslovenských aktivít, našej školy, školiacich stretnutí…

Nie je to stratou? Nie je vám to ľúto?

Bolo, ale už nie je. Po takmer 10 rokoch vidíme, že to bolo správne rozhodnutie aj keď určitá nostalgia pretrváva. Zmena iba zvýraznila vízu TCK slúžiť miestnym zborom a nie viesť svoju vlastnú službu. Veľkou výhodou je, že tím pracovníkov TCK sa rozšíril do ďalších šiestich miest (Banská Bystrica, Prešov, Bardejov, Košice, Levice, Bratislava). To nám pomáha lepšie byť zapojení a lepšie rozumieť službe a zápasu miestnych cirkevných zborov, a ich (štyroch) denominácií v ktorých naši pracovníci slúžia.

Vraví sa: „Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaš!“ Ako to je s TCK? Koho pieseň spievate?

Verím, že Jeho! Podpora misie TCK je skladačkou príspevkov od približne 500 pravidelných darcov zo Slovenska, UK a USA. Veľkú časť príjmov do rozpočtu tvoria tiež granty od organizácií, malá časť je z projektu 2% z daní fyzických a právnickych osôb. Časť je z prenájmov a ubytovacieho zariadenia, ktoré vlastníme. Tiež sa snažíme ako sa to len dá, aby náklady na službu pokryli tí, ktorým je určená. Napríklad ŠPM študenti, ich zbory, účastníci školení, táborov alebo konferencií…

Vráťme sa teda späť k vašej škole. Nakoľko v nej máte študentov z rôznych denominácií, ako čelíte výzve vyučovať vedúcich s rôznymi teologickými dôrazmi?

Väčšina výuky súvisí s nástrojmi ako študovať Písmo a s praktickými zručnosťami v službe mládeži a dorastu. V oblasti systematickej teológie sa vyhýbame kontraverzným témam. Rešpektujeme tým vierouku jednotlivých denominácií. K vyučovaniu prizývame teológov z cirkví z ktorých sú naši študenti. Určitá zrelosť študentov je tiež pomocou v tom, že už nemajú potrebu riešiť medzidenominačné odlišnosti. V konečnom dôsledku z takmer 200 absolventov ŠPM mi je známe, že iba dvaja zmenili svoju denominačnú príslušnosť a to boli na hrane ešte pred začiatkom svojho štúdia.

Nežijú pracovníci kresťanských organizácií, vrátane Kompasu tak trochu v bubline, vo sebou vytvorenom svete?

Žijú. Človek ako taký má tendenciu vytvárať si svoj vlastný, bezpečný svet. Potrebujú z nej však vychádzať. Pred nejakým časom som si uvedomil, že takmer všetky moje vzťahy sú iba s kresťanmi. Ani trochu som sa necítil dobre, chcel som odísť zo služby a takmer som aj odišiel. Jednofarebný svet je pre mňa smutný svet. Vždy bolo mojou vášňou počúvať, zhovárať sa a premýšľať o živote ľudí, ktorí nepoznajú Krista.

Čo sa teda stalo, že ešte stále pracuješ v kresťanskej organizácií?

Pán Boh mi pomohol urobiť dlhodobý prienik do dvoch sekulárnych kultúr. Jednou bol hokejový tím a v ňom asi 20 spoluhráčov a druhou bolo spoločenstvo vlastníkov bytov v našom dome, kde som vchodovým dôverníkom. Sú to dve veľké miesta, kde som v úplne inom svete s nohami na zemi. Musím sa priznať, že tráviť čas s ľuďmi, načúvať im, pozorovať ich život a zdieľať s nimi dobrú správu je pre mňa vášňou. Nevedel by som žiť bez cieľa a zmyslu a toto sa snažím posúvať ďalej.

Vráťme sa späť k TCK v záverečnej otázke. Čo by malo podľa teba byť trvalým odkazom služby TCK?
Ak sa pýtaš na to, čo by malo byť viditeľným ovocím služby TCK, tak odpoveď je v evanjeliu Jána 15.8 “Tým bude oslávený Otec, keď ponesiete mnoho ovocia a budete mi učeníkmi”. Túžime vidieť a byť súčasťou Božieho konania, hnutia medzi mladou generáciou ľudí, ktorí sú premieňaní Kristom a činia učeníkov, ktorí budú činiť ďalších Jeho učeníkov. V celej histórií našej krajiny sme doposiaľ nezažili celoslovenské duchovné prebudenie. Túžim po tom, aby aj TCK svojou službou prispelo k vzkrieseniu nádeje, že niečo také je na Slovensku z Jeho milosti možné.

otázky kládla Lenka Šimočková

© 2020 Peter & Eva Hrubo

Theme by Anders NorenUp ↑