Pozvanie mnohých na stretnutie bolo príjemným prekvapením a zároveň potvrdením toho, že Slováci si zvolili dobre. Veď ktorý z predchádzajúcich našich prezidentov prejavil nejaký záujem ísť medzi ľudí, ísť s kožou na trh, zdielať sa so svojimi názormi a načúvať názory iných? Pozvánka na meno s vlastnoručným podpisom prezidenta bola potvrdením konca arogancie a zároveň predzvesťou závanu sviežeho „vzduchu“ na našej politickej scéne.

Pán prezident otvoril stretnutie približne dvadsať minútovým príhovorom, popísaním stavu našej krajiny a výzvou prítomným osobnostiam nášho kraja, mobilizovať svoje okolie k nastávajúcim voľbám.

Pridávam niekoľko myšlienok a poznámok z príhovoru: „Je na tom Slovensko naozaj tak, že iba potrebuje niečo málo vylepšiť alebo treba niečím vážne pohnúť?“

Vedel som, že stav našej krajiny je taký aký je… No i tak ma prekvapilo konštatovanie hlavy štátu, že kým sme doteraz hovorili, že v zdravotníctve máme systémový problém, teraz to už netvrdíme, pretože tu systém vlastne nemáme. „Štát má 80 až 100%-ný vplyv na zdravotníctvo“, výsledky sú však žalostné. Korupcia je tam, kde je absencia jasných pravidiel, u nás jasné pravidlá absentujú. Sme pozadu. Dôvodom sú príliš úzke vzťahy a príležitosť k ľahkému obohateniu sa.

Obdobne je to so školstvom. Najväčším darom, pokladom nášho štátu sú ľudia! „Málo však myslíme na budúcnosť a pritom naši ľudia mali vždy dobrý inštinkt. Najlepšie, čo mohli urobiť pre svoje deti bolo dať im vzdelanie.“ Učiteľov si naša spoločnosť vážila. Dnes je však všetko inak. „Horší pôvod nesmie byť predpokladom na horšie výsledky.“ Cieľom školstva je pomôcť mladému človeku lepšie sa pripraviť na život. Stav nášho školstva je však žalostný.

Apel pána prezidenta na nás bol nedať sa znechutiť, nestratiť nádej a zároveň povzbudiť ľudí okolo nás k tomu, aby sme si vybrali takú politickú stranu, ktorá má vo svojom programe jasne zadefinovanú prioritu urobiť systémové zmeny v školstve a zdravotníctve. Sľubované zmeny však nesmú byť iba proklamované, vágne, musia byť merateľné!

Diskusia bola rôznofarebná. Niektoré príspevky a otázky boli konštruktívne, niektoré negujúce to, čo bolo prezidentom komunikované, napríklad: „Aký problém? Stejne sme na tom oveľa lepšie ako ľudia v štátoch 3tieho sveta…“. Iné útočné a provokujúce, napríklad: “Čo od nás vlastne chcete? Veď je to vaša práca!”. Prezident reagoval na príspevky prítomných s pokojom, s prehľadom, bez floskulí, jasne a k veci. Osobne som bol sklamaný z niektorých komentárov ľudí na vedúcich pozíciach, ktoré vykazovali stratu nádeje a viery v zlepšenie. Bol v nich pesimizmus, skepsa. Ako ľudia na vedúcich pozíciach si nemôžeme dovoliť niečomu takému podľahnúť! Máme i my presvedčenie, že niet nádeje na zlepšenie, že všetci sú skorumpovaní alebo sme ľuďmi viery a nádeje?

Po diskusií bolo milé osobne sa stretnúť s prezidentom, prehodiť niekoľko viet a popriať mu Božie požehnanie k jeho, vlastne k nášmu spoločnému úsiliu. Je totiž zrejmé, že na výzvy o ktorých sme spoločne premýšľali, určite nebudeme stačiť sami. Hoci je celá naša spoločnosť poznačená porušením, vrátane nás samých, predsa len vieme u koho je nádej. Nevzdávajme sa! Nehľadajme ideál, ktorý tu na zemi neexistuje! Prestaňme si sťažovať! Modlime sa! (1.Tim.2.1-4.) Verme Jemu! Apelujme na iných (na priateľov, rodičov, starých rodičov…) v zmysle posolstva Písma i v zmysle odkazu nášho prezidenta a poďme v sobotu 5.3.2016 voliť!

Peter Hrubo