Na konci marca pán prezident zvolal na svoj žilinský výjazd malú skupinu asi dvadsiatich ľudí. Stretnutia sa zúčastnili zástupcovia tretieho sektora, niekoľko nezávislých poslancov a predstaviteľov kultúrnych organizácií. Stretnutie bolo krátke, veľmi srdečné, ľudské. Snažili sme sa spoločne popísať stav našej spoločnosti po voľbách a zároveň jej výhliadky do budúcnosti.

Nechcem rozpisovať čo kto povedal, ale uvádzam iba niekoľko svojich, rýdzo subjektívnych postrehov zo stretnutia.

Všetci sme konštatovali, že naša spoločnosť vykazuje úpadok, avšak v diskusií som nadobudol pocit, že ľudia zo sekulárneho prostredia vnímajú stav spoločnosti o niečo pozitívnejšie ako kresťanskí zástupcovia. Možno je to aj tým, že my kresťania máme našu nádej u Neho a teda stav našej spoločnosti nie je pre nás top prioritou. V diskusiách to vyznieva, že sme ľudia, ktorí kvôli Kristovmu zasľúbeniu života po, nemusíme vynaložiť maximálne úsilie zmeniť veci tu (veď aj tak to zhorí…).

Na druhej strane bolo zrejmé, že máme tendenciu niektoré skutočnosti súčasnosti, aj kvôli historickým skúsenostiam, zľahčiť a nepripúšťať si očividné fakty o našom postupnom zániku (ekológia, ekonomika, morálka). Verím, že citeľný stret s realitou úpadku nám v budúcnosti veľmi uľahčí svedectvo o nádeji, ktorou je On.

Prekvapilo ma, že prezident nášho štátu nevidí “za každým nákupom štátu” oligarchu, či finančnú skupinu. To pokladám za pozitívum. Neviem prečo sme v tejto veci spolu stopercentne nesúzvučili, ale je kľudne možné, že média zohrávajú v mienkotvornom procese našej spoločnosti do nejakej miery medvediu službu. Predpokladám, že hlava nášho štátu vidí túto situáciu realistickejšie ako my, čitatelia dennej a inej tlače.

Dotkli sme sa otázky nedostatku úctyhodných vizionárov (ľudí s pozitívnym kreditom) v radoch politikov. Nerozoznávanie, resp. nedostatok kritického myslenia mladej generácie (prvovoliči a ĽS Naše Slovensko) je mementom najmä pre nás rodičov, pedagógov a pracovníkov s mládežou. Zaneprázdnenosť nám nesmie zabrániť v záujme o nich. Veď jedno z najcennejšieho čo v našej krajine máme sú práve mladí ľudia. Som presvedčený, že mladým ľuďom veľmi málo rozumieme. V diskusií som spomenul niektoré zo zistení o mladej generácií a potrebe na tieto skutočnosti reagovať. Môj bývalý spolužiak z výšky reagoval, že sa jedná iba o generačný rozdiel, ktorý sa vekom určite dorovná. Obávam sa, že sa tak ľahko nedorovná…

Stretnutie ma vedie k otázkam o tom, na čom vlastne stojí sekulárna etika. Úprimne povediac, nie je mi jasné to, čo udrží neveriaceho človeka konať dobro, rozpoznať dobro a usilovať o dobro. V každom prípade, je medzi nami veľa ateisticky zmýšľajúcich ľudí, ktorým záleží na tom v akom svete žijú. Neformálny čas so zúčastnenými po diskusií bol pre mňa obdobne prínosný ako ten počas diskusie. Kolega zo staničky povedal: „Zdá sa, že sa musím skamarátiť s kresťanmi, aby som rozumel, ako premýšľajú“. Žeby hodená rukavica?

Bol som hrdý na diskusné príspevky reprezentantov „protestanského krídla“ (Marián Kaňuch a Eva Myjavcová). Boli priamočiare, jasné, stručné, múdre a praktické.

Po stretnutí som si nebol celkom istý, čo bolo presným cieľom nášho stretnutia a či zo stretnutia budú nejaké praktické východiská, avšak isté je, že inkarnačný náklon pána prezidenta je viac než pozitívnym signálom toho, že na tomto poste máme konečne človeka, ktorý má záujem, ktorý tvrdo pracuje a ktorému záleží na tom, v akej spoločnosti žijeme.

Peter Hrubo