Mesiac: apríl 2016

Na EXIT Tour zvyknem mať prednášku na tému: “Prevencia pred nezamestnanosťou”. Pre stredoškolákov z gymnázií túto tému vediem smerom o profesnom úspechu v živote. Čo nám zaručuje, aby sme boli úspešní? Ako je úspech vôbec definovaný? Malcolm Gladwell ho definuje ako kombináciu talentu, usilovnosti a príležitosti. Jednoduchá rovnica:
ÚSPECH=TALENT+ÚSILIE+PRÍLEŽITOSŤ

Talent je niečo, s čím sa narodíme, niečo, čo nám po rozvinutí umožní byť výnimočnými. Na to, aby sme ho však vedeli využiť nevyhnutne potrebujeme úsilie. Človek potrebuje približne 10.000 hodín cvičenia, praxe, tréningu na to, aby svoj talent svojou prácou dostal na stupeň majstrovstva. Tento čas je dosť dlhý na to, aby sa dalo v dospelosti dohoniť zanedbané. Toto leto som sa začal učiť na bicie a je mi jasné, že i napriek svojmu talentu, už nikdy nedobehnem tých, ktorí začali keď boli iba tinédžermi. Jednoducho, ja si neviem (a ani nemôžem a ani nechcem) nájsť na cvičenie toľko času, ako mu venovali majstri. Naviac, úspech nezaručuje ani tento druhý predpoklad. K úspechu ešte treba dostať príležitosť ukázať svoj talent so svojou pracovitosťou. Ak sa správna príležitosť nenaskytne, úspech sa nedostaví.

Toto leto som dostal príležitosť premýšľať o úspechu hlbšie. Možno to poznáte, keď sa „smola“ lepí na päty. Neviem prečo ale zlé okolnosti milujú spoločné stretnutia. V jeden týždeň sa zrazu nakopili. Musel som dosť veľa platiť za vybité zuby, bol som na tábore a kolega z partnerskej organizácie mi telefonoval, že mám okamžite riešiť a aj vyriešiť situáciu v komunikácií medzi dvoma tímami. V ten istý deň som dostal výsledky hodnotenia z European Leadership Forum z ktorých som sa dozvedel, že som v porovnaní s ostatným členmi nášho školiaceho tímu dostal za svoje vyučovanie najnižšie hodnotenie. Toto bolo dosť nové, neviem o tom, že by som bol niekedy v niečom priemerný, nie to ešte najhorší. V ten istý týždeň som bol na tábore, kde sa veľa odo mňa nechcelo. Učil som dve dievčatá hrať na elektrickú gitaru. Prvý krát držali gitaru v rukách. Naviac, jedno z nich nebolo ochotné vzdať sa svojich dlhých nechtov. Veľa progresu som nezaznamenal. Mal som tam ešte prekladať jednu tému a anglického jazyka ale kolega mi povedal, že si už našiel iného… Celý čas som sa cítil ako keď odchádzate na dôchodok z práce, ktorú milujete. Všetci si ťa vážia, možno ti dajú na rozlúčku Rolex-ky (drahé hodinky), ale vnútorne cítiš, že si tu naviac, tvoj čas je u konca! Nie si tu už potrebný.

Nuž, čo už, nepríjemná skúsenosť! A predsa dosť dobrá na to, aby som začal uvažovať o tom: „Čo je pre človeka skutočným úspechom?“ A čo ak niekto nemá talent alebo má problém „vydať“ úsilie a čo keď nedostane ani príležitosť? Veľa som premýšľal o svojej identite v Kristu, ktorou sa tak často v kresťanských kruhoch oháňame. A vtedy som z časti porozumel vyučovaniu o úspechu. Úspech zaručuje jedine On. Mám na mysli úspech, ktorý nesúvisí s tým, kým sme, čo vieme alebo čo odprezentujeme. Súvisí však s Jeho nepopísateľnou milosťou a prijatím. To považujem za skutočný úspech, totiž patriť Jemu!

Na konci marca pán prezident zvolal na svoj žilinský výjazd malú skupinu asi dvadsiatich ľudí. Stretnutia sa zúčastnili zástupcovia tretieho sektora, niekoľko nezávislých poslancov a predstaviteľov kultúrnych organizácií. Stretnutie bolo krátke, veľmi srdečné, ľudské. Snažili sme sa spoločne popísať stav našej spoločnosti po voľbách a zároveň jej výhliadky do budúcnosti.

Nechcem rozpisovať čo kto povedal, ale uvádzam iba niekoľko svojich, rýdzo subjektívnych postrehov zo stretnutia.

Všetci sme konštatovali, že naša spoločnosť vykazuje úpadok, avšak v diskusií som nadobudol pocit, že ľudia zo sekulárneho prostredia vnímajú stav spoločnosti o niečo pozitívnejšie ako kresťanskí zástupcovia. Možno je to aj tým, že my kresťania máme našu nádej u Neho a teda stav našej spoločnosti nie je pre nás top prioritou. V diskusiách to vyznieva, že sme ľudia, ktorí kvôli Kristovmu zasľúbeniu života po, nemusíme vynaložiť maximálne úsilie zmeniť veci tu (veď aj tak to zhorí…).

Na druhej strane bolo zrejmé, že máme tendenciu niektoré skutočnosti súčasnosti, aj kvôli historickým skúsenostiam, zľahčiť a nepripúšťať si očividné fakty o našom postupnom zániku (ekológia, ekonomika, morálka). Verím, že citeľný stret s realitou úpadku nám v budúcnosti veľmi uľahčí svedectvo o nádeji, ktorou je On.

Prekvapilo ma, že prezident nášho štátu nevidí “za každým nákupom štátu” oligarchu, či finančnú skupinu. To pokladám za pozitívum. Neviem prečo sme v tejto veci spolu stopercentne nesúzvučili, ale je kľudne možné, že média zohrávajú v mienkotvornom procese našej spoločnosti do nejakej miery medvediu službu. Predpokladám, že hlava nášho štátu vidí túto situáciu realistickejšie ako my, čitatelia dennej a inej tlače.

Dotkli sme sa otázky nedostatku úctyhodných vizionárov (ľudí s pozitívnym kreditom) v radoch politikov. Nerozoznávanie, resp. nedostatok kritického myslenia mladej generácie (prvovoliči a ĽS Naše Slovensko) je mementom najmä pre nás rodičov, pedagógov a pracovníkov s mládežou. Zaneprázdnenosť nám nesmie zabrániť v záujme o nich. Veď jedno z najcennejšieho čo v našej krajine máme sú práve mladí ľudia. Som presvedčený, že mladým ľuďom veľmi málo rozumieme. V diskusií som spomenul niektoré zo zistení o mladej generácií a potrebe na tieto skutočnosti reagovať. Môj bývalý spolužiak z výšky reagoval, že sa jedná iba o generačný rozdiel, ktorý sa vekom určite dorovná. Obávam sa, že sa tak ľahko nedorovná…

Stretnutie ma vedie k otázkam o tom, na čom vlastne stojí sekulárna etika. Úprimne povediac, nie je mi jasné to, čo udrží neveriaceho človeka konať dobro, rozpoznať dobro a usilovať o dobro. V každom prípade, je medzi nami veľa ateisticky zmýšľajúcich ľudí, ktorým záleží na tom v akom svete žijú. Neformálny čas so zúčastnenými po diskusií bol pre mňa obdobne prínosný ako ten počas diskusie. Kolega zo staničky povedal: „Zdá sa, že sa musím skamarátiť s kresťanmi, aby som rozumel, ako premýšľajú“. Žeby hodená rukavica?

Bol som hrdý na diskusné príspevky reprezentantov „protestanského krídla“ (Marián Kaňuch a Eva Myjavcová). Boli priamočiare, jasné, stručné, múdre a praktické.

Po stretnutí som si nebol celkom istý, čo bolo presným cieľom nášho stretnutia a či zo stretnutia budú nejaké praktické východiská, avšak isté je, že inkarnačný náklon pána prezidenta je viac než pozitívnym signálom toho, že na tomto poste máme konečne človeka, ktorý má záujem, ktorý tvrdo pracuje a ktorému záleží na tom, v akej spoločnosti žijeme.

Peter Hrubo