Mesiac: január 2014 (Page 1 of 12)

Poznáte to sami. Sú dobré a sú zlé dni. Dni, kedy ide všetko hladko a dni, kedy sa zdá, že je lepšie ničoho sa „nechytať“. Aj Miro Žbirka si ho asi zažil, keďže spieva:

„Mám čierny deň, zlou nohou som vykročil
Zlou nohou do blata ciest, všade číha čudný pes
Mám čierny deň
Mám dnes skrátka čierny deň“

Tento týždeň som ho mal aj ja. Opäť mi neznámy vandal prepichol pneumatiku na aute. Keď som čakal kým zaplatím za opravu, v pneu servise mi padol mobil na dlažbu. Rozbil sa. Iniciatívne som sa podujal na vymenenie skla na svojom Iphon-e. Viac sa neprebudil. Večer, na hokeji som spracovával nohou rýchlu prihrávku nad ľadom. Minimálne dva týždne, si korčule nezaviažem pre bolesť v kotníku. Môj dvojročný MacBook, resp. jeho matičná doska sa rozhodla, že tak isto vstúpi do štrajku. A keď som sa pokúšal zálohovať si dáta na záložný HD, aj záložný disk skolaboval. No super! A nie v poslednom rade, náš foťák (Canon G10) ukončil svoju niekoľkoročnú činnosť zaseknutím objektívu. V ten deň mi z opravovne oznámili: „Radi vám ho opravíme, asi tak za 200Eur.“ Ďakujem, netreba…
Takto vyzeral môj čierny deň. Nehody sa zvyčajne rozkladajú na dlhší časový úsek, nie však v čierny deň, vtedy to je všetko naraz, je to ako sadza čierny deň.

Čierny deň je dňom skúšky našich postojov a viery. V tento deň máme slobodu rozhodnúť sa, buď ako Habakuk (3:17-18) „Keby nezakvitol a nebolo by úrody…, ja sa i tak budem veseliť v Hospodinovi…“, alebo tak po mojom, po ľudsky. Príklad hrdinov viery (Židom 11) však inšpiruje k prvej voľbe, aby i pri nás mohlo platiť Jóbove: „Počul som iba povesť o tebe ale teraz ťa vidí moje oko.“
Phf

28.7.2011 vo svojom dome neďaleko Londýna v kruhu blízkych priateľov zomrel vo veku 90 rokov môj učiteľ, anglikánsky farár a svetoznámy evanjelikálny teológ John Stott.

Narodil sa roku 1921. Kresťanom sa stal v roku 1938. Bol zakladateľom Lousanského vyhlásenia roku 1974. Mal veľký vplyv na mnohých významných teológov. Bol najvplyvnejším evanjelikálnym teológom 20. storočia. Bol zakladateľa evanjelikálneho hnutia. Spájal pevnú biblickú vieru so svetovým misijným a diakonickým angažovaním sa. Viaceré základné dokumenty nesú jeho podpis. Okrem už spomenutého Lausanského vyhlásenia z r. 1974 je to aj Manifest z Manily z r. 1989. Podpísal aj úvod k štatúte Svetovej evanjelickej aliancie r. 1951. Stott bol svetoznámy ako kazateľ, rečník a autor cca 50 kníh, ktoré boli preložené do asi 75 jazykov. Meno si urobil tým, že ťažké teologické súvislosti vedel predstaviť zrozumiteľne. Okrem toho slúžil študentom teológie na celom svete ako priateľ a mentor; pre mnohých bol jednoducho „strýčko John.“

John Stott bol silným obráncom biblickej viery. Jeho otec Sir Arnold W. Stott bol fyzik a agnostik. Matka Emily bola luteránka. Ako 17-ročný uveril v Ježiša Krista a obrátil sa, v roku1939 začal študovať teológiu v Cambrigde. Po ordinácii sa stal anglikánskym duchovným v Londýne. Bol aktívnym aj v evanjelikálnom študentskom hnutí a v r. 1982 založil v Londýne Inštitút pre súčasné kresťanstvo – zariadenie pre ďalšie vzdelávanie neordinovaných, kde som i ja v roku 2000 študoval (London Institute of Contemporary Christianity). Od r. 1959 do 1991 patril ku kazateľom kráľovského dvora. Kráľovná Alžbeta II. ho vyznamenala najvyšším vyznamenaním Spojeného kráľovstva – Komandér Britského impéria. V roku 2005 ho americký časopios Time zaradil ku stovke najvýznamnejších osobností sveta. Pred štyrmi rokmi sa stiahol z verejnosti. Slobodný teológ si urobil meno aj svojim hobby ako znalec a skúmateľ vtáctva.

Verím, že nie len mne osobne ale i mnohým iným bude prítomnosť uncle John-a veľmi chýbať.

Dobrý návod vidím v tomto videu z televízneho vysielania Pošta pre teba. Myslím si, že je to návod jedinečný, nadprirodzený a preto aj fungujúci. Ak potrebuješ kúsok povzbudenia do života s Pánom Bohom, tak si na správnom mieste. Pozri si video na http://stv.livetv.sk/tvarchive//video/video.html?video=41460
Stojí to za to!

Možno poznáte tú hru: „Podaj to ďalej“. Princíp je jednoduchý, niekto ti pošle nejaký list a v jeho závere je napísané niečo také ako: „Tento list pošli ďalším 3 ľuďom a zbohatneš…“. Samozrejme tam nechýba aj nejaký vhodný, motivačný príklad. Možno v podobe ako: „…pán Hruška po tom, čo odovzdal tento list ďalším trom ľuďom vyhral v lotérií“.

Alebo: „Vyhodnotili ho za najlepšieho vojaka roty, udelili mu opušťák a za odmenu ho ešte ku tomu všetkému odfotili pred naštartovanou V3-skou.“ Tak isto nesmie chýbať aj upozornenie o tom, čo sa stane, ak náhodou zabudnete poslať listy ďalej. Názorný príklad neuposlúchnutia priateľského doporučenia, alebo lepšie povedané výhražku, tu kvôli čitateľskej obci uvádzať radšej nebudem.
Ale nechcem písať o tomto druhu: „Pošli ďalej“. Posielať ďalej sa dá totiž naozaj všeličo. Pamätám sa ako sme na pretekárskej dráhe odovzdávali ďalej štafetový kolík, inde odkaz, alebo pozdrav. Ak používaš internet, alebo si mal infekčnú chorobu, posielanie ďalej určite veľmi dobre poznáš. Toto všetko môžu byť, alebo často krát sú iba malichernosti, niečo, čo nemá až takú hodnotu, alebo hodnotu nemá vôbec. Sú však veci, ktoré keď dostanete, tak si ich veľmi veľmi vážite, pretože majú veľkú cenu. Aké? Čo takto starožitnosti?
Moja manželka priniesla od rodičov 16 dielny Meyersov Konverzačný lexikón. Vytlačili ho ešte v 19. storočí, a ak by ste mali chuť obzrieť si nemčinu v švabachu, tak to je výborná príležitosť, stačí nahliadnuť. Je to zaujímavé listovať v zažltých stránkach, na ktorých je najmodernejšou lampou petrolejka. Evkin otec odkúpil celú knižnicu od jednej vdovy, a tak sa lexikón dostal až k nám. Možno pre nás ešte vzácnejšou a tiež krehkejšou vecou je starožitné tienidlo. Používala ho kedysi dávno stará mama a cez rodičov sa ocitlo v našej kuchyni.
Keďže nám ešte stále nenainštalovali elektronické poplašné zariadenie, nebudem sa o našich ďalších vzácnostiach rozpisovať… Keď príde čas, naše deti zdedia všetky tieto veci po nás, my ich už po určitom čase potrebovať nebudeme.
Neviem ako to je u vás doma, čo je vašou najväčšou rodinnou vzácnosťou. Možno sú to husle, nejaké šperky, prsteň, alebo nejaký starý kus nábytku. Viem však, že starožitné veci sú pre nás všetkých veľmi cenné nie len pre ich hodnotu, ale najmä kvôli ich minulosti. Spájajú nás s našimi milými.
A predsa, sú určité veci, ktoré môžeme a sme vyzvaní podať ďalej. Veci, ktoré sú oveľa dôležitejšie než nejaké starožitnosti. Niečo, čo máme podať ďalej. Je to dobré svedectvo našej živej dôvery v Krista. Dobrý charakter, dobré meno, úcta k iným, múdrosť v zaobchádzaní s tým, čo nám je zverené… Písmo hovorí o tom najlepšom dare, ktorý keď ho máme, môžeme a máme posunúť ďalej. Je to príklad našej nefalšovanej dôvery v Krista. Od svätého Pavla sa dozvedáme, že Timoteova stará matka Loyda dôverovala Bohu, ale aj jeho matka Eunika verila v Krista a potom Mu aj Timotej začal dôverovať (2.Tim.1.5). On sám to, čo počul od Pavla a ďalších, mnohých svedkov mal „zveriť verným ľuďom, ktorí budú súci aj iných učiť“ (2.Tim.2.2).
Ak premýšľaš o tom, čo odovzdáš ďalej svojim deťom, alebo tým, s ktorými žiješ a zisťuješ, že žiadnu výnimočnú starožitonosť nevlastníš, nič si z toho nerob. Ak máš Krista, máš to najcennejšie čo môžeš vôbec na tomto svete mať. Ak máš Jeho máš všetko, ale ak Ho nemáš, nemáš takmer nič. Odovzdaj svoj dobrý príklad viery v Neho ďalej. To je tou najvzácnejšou cennosťou, ktorú môžeš a aj máš podať ďalej. Podaj to, odovzdaj to ďalej a bude sa ti dobre vodiť! Začni už dnes!

Phf

Možno to sami poznáte, na konci víkendu, pred spaním nám jedna z dcér so slzami v očiach oznámila, že nechce ísť do školy. Zajtra ju čakajú dve písomky a má pocit, že nič nevie. Nuž, nič nové pod slnkom. Veď kto by sa tešil? Hrozba niekoľkých nepríjemných písomiek v minulosti ani pre mňa nebola dvakrát lákavá.

Dobre si na to pamätám. Telesná a hudobná výchova, spoločný výlet na konci roka, triednicka hodina spolu s prestávkami boli asi tými najatraktívnejšími školskými podujatiami. Cez prestávky sme, samozrejme nie všetci, kládli pasce na mačky (nie na myši, to vie každý) naháňali ich a seba po strechách, degustovali desiate spolužiakov… To stálo za to, v tom čase som si ešte myslel, že škola je najmä zábava. Nuž, nebol som v tom sám, v úzkom kolektíve niektorých mojich spolužiakov bol tento pohľad na školu už tradične uznávaný. Pravdu povediac, dnes zmýšľam odlišne, hoci si myslím, že tá zábava by mala v škole aspoň trošku zostať. Asi najťažšie boli chvíle práve pred skúšaním, alebo počas písomky. Hoci vždy sa dalo niečo kreatívne vygenerovať. Avšak jednoznačne najhoršie bolo učiť sa básničky, slovíčka, latinské názvy, alebo vzorce zpamäti. Tam kreativita nepomáhala a systém „na poslednú chvíľu“ zlyhával.
Potom, ako som vyrástol (viac by sa hodilo zostarel) vidím, že tento systém, prístup je aj v okolitom svete zaužívaný a teší sa veľkej popularite, nie iba pri „Last minute“ zájazdoch. Jeden nepríjemný zážitok mi ukázal, že sa ani mne nezačal vyhýbať. Najskôr sa mi snívalo, že jeden môj blízky príbuzný zomrel. Zostal vo mne pocit neistoty a strachu o jeho fyzický, ale aj duchovný život. Vedel som, že nepozná a nemá záujem o vzťah s Kristom. O krátky čas mal mozgovú príhodu. Bolo až neuveriteľné koľko námahy a energie, času, modlitieb, svedectiev o Kristovi a Jeho milosti, ale aj finančných prostriedkov s tým spojených, naši veriaci členovia rodiny vynaložili na to, aby mu prejavili svoj záujem a lásku. Veď horelo za pätami. Po niekoľkých mesiacoch sa uzdravil, stal sa zázrak, môže opäť hovoriť, chodiť, ba dokonca používať svoju na čas ochrnutú ruku. Skutočný div. Všetko je opäť v pôvodných koľajách. Vrátane nás, kresťanov. A toho sa bojím asi najviac. Potreba svedčiť, naliehať a hovoriť o Ňom sa akoby rozplynula v neznáme. Budeme sa snažiť opäť až vtedy, keď sa niečo stane? Na poslednú chvíľu? Keď už bude horieť? A nezhorí to skôr ako stihneme niečo urobiť, alebo povedať? Je naozaj všetko, vrátane nás a našich neveriacich blízkych, v bezpečí? Ale ako by to mohlo, alebo malo byť?
Spomenul som si ešte na jeden zážitok zo školy. Neviem, čo ma vtedy „osvietilo“, ale dostal som nápad a získal motiváciu. Na koncoročnú písomku sa vopred, v dostatočnom predstihu pripravím. Začal som sa učiť, počítal som príklady, odvodzoval vzorce. Musím sa priznať, nikdy som sa tak netešil do školy (dokonca ani na lyžiarsky tábor, alebo zemiakovú brigádu) ako vtedy. Písomku som odovzdal ako prvý, s pol minútovým predstihom pred bifľošmi a desať minút pred vypršaním stanovenej doby. Víťazoslávne, so sprievodom začudovaných pohľadov mojich kolegov som opustil triedu a kochal sa v kľude prestávkových priestorov. Škoda, dlho mi tento trend v škole nevydržal. Vyžadoval úsilie, vytrvalosť, čas a odvahu nezostať priemerným. Život nie na poslednú chvíľu vyžaduje vnútornú zrelosť a odvahu pozitívne sa líšiť inak od zpriazneného okolia.
Vraj prístup „Na poslednú chvíľu“ s vekom ustupuje, hoci sa tiež povráva niečo také ako, že zvyk je železná košeľa. Ale aj tak ti chcem položiť zopár otázok. V akej oblasti máš tendenciu uplatňovať tento prístup? Čo odkladáš z dňa na deň ďalší? Čo je to, čoho sa v budúcnosti obávaš a zároveň s tým nič nerobíš? Na čo sa potrebuješ pripraviť vopred, čím skôr, možno už teraz? So splnením akých povinností otáľaš?
Chcem ťa povzbudiť, prehodnoť svoje priority. No najmä: „Priprav sa na stretnutie so svojim Bohom!“. (Amos 4.12). Bola by to škoda, keby si prípravu na toto strenutie odkladal na poslednú chvíľu. Veď čo by sa mohlo stať, ak by si to nestihol? A čo by to mohlo znamenať pre tých, na ktorých ti naozaj záleží?

PHf

O jeden rok zrelší, alebo iba starší?
Microsoft Windows – Bill Gate,
Nová PSNS – Ján Slota,
Padá sniežik padá, padá sniežik padá… – televízna reklama,
Michael Schumacher – závody F1,
Terorizmus – Usama Bin Laden.

Rovnaké slová, mená, alebo situácie môžu v rovnakom časovom období vyvolať u rôznych ľudí viac menej rovnakú spojitosť, asociáciu. Keby začali premýšľať o situáciach nášho spoločenstva kalendárneho roku 2001, ktoré udalosti by boli pre nás tými spoločnými a zároveň i najsilnejšími?
Asi by sme spomenuli 2 svadby našich milých, teroristický útok na USA z 11.septembra, otvorenie troch hypermarketov v našom meste, nepodarené voľby na miesta vyšších územných celkov. Nebadaný odchod Suzanne, Jany Fajfrovej a príchod Kim a Zac-a s deťmi do Žiliny. Určite by sme nezabudli na staré miesto našich stretnutí na Halašovej ulici, ale tiež i nové zodpovednosti a možnosti ktoré sa nám otvorili v bábkovom divadle. Krst siedmych statočných z nášho zboru v staroturanských vodách, voľby do staršovstva, sľuby xx-tich zborovej rodine…
To bol ale rok! Rok mimoriadnych, vážnych a verím, že i dobrých zmien. A predsa niekde vo vnútri (hoci viem, že mi celkom neprináleží hodnotiť pohyby vo vnútri nášho zboru) cítim, že sme iba na začiatku cesty. Pre mňa osobne jednou z najsilnejších udalostí minulého roka bol prvý máj. Nemám na mysli prvomájový sprievod, nie, ten mi nechýba, ale pripomienku toho, že v našom spoločenstve zostalo jedno miesto voľné. Absencia uja Fajfra, jeho modlitieb a evanjelizačného zápasu v našom zbore, ale i meste je pre nás veľmi vážnou výzvou. Kto si zastane jeho miesto? Kto prevezme štafetu? Kto obetuje pohodlie svojho bytu? Kto poskytne svoje financie? Kto sa vždy bude chcieť ako prvý modliť? Kto za žiadnych okolností nebude rozprávať o druhom zlé veci poza chrbát? Koho nikdy nebudeme počuť šomrať na okolnosti, ceny, alebo na vládnu garnitúru? Kto bude hovoriť o záchrane, ktorá je v Kristu predavačkám v Tescu? Kto privíta každú nedeľu s úsmevom? Kto vezme ten štafetový kolík viery?
Je rad na nás, na Tebe a na mne! Dostalo sa nám milosti prejsť s ujom aspoň kúsok spoločnej cesty. Milosť vidieť moc evanjelia v praxi blízkeho človeka, nie iba zo stránok Svätého Písma. Príklad hodný nasledovania. Podujmeš sa k behu?
Samotný názov tohto úvodníka je i otázkou o raste k dospelosti, ktorý je pri tomto spoločnom behu nevyhnutnosťou. Dozrievaš a či iba starneš? Tí najbližší, ako aj odpovede na pomocné otázky by mohli k poznaniu reality dopomôcť:
Čo sa zmenilo za uplynulý rok v tvojom poznaní Pána Boha?
Ktorá pasáž Písma bola pre teba v uplynulom roku tou najsilnejšou, naj-povzbudzujúcejšou, alebo najusvedčujúcejšou?
Aká kniha (mimo Písma), ktorú si minulý rok prečítal, najviac ovplyvnila tvoj pohľad na život? A ako?
Cez akú situáciu, okolnosť si lepšie porozumel Jeho vôli, alebo postoju?
Aké kľúčové otázky vyvolali životné okolnosti, v ktorých si sa v minulom roku ocitol?
Ako vyzerá tvoj modlitebný život oproti predchádzajúcemu roku?
V prípade, že všetky odpovede na tieto otázky sú buď neviem, alebo nejaké iné negatívum, mám vážnu obavu, že nebudeš môcť byť tým, ktorý prevezme štafetový kolík a to je veľká škoda. Ten beh sa totiž oplatí bežať! Premýšľaj čo s tým!
Veď spojenie Nový rok u mnohých vyvoláva asociáciu hodnotenia minulosti a túžob dotýkajúcich sa budúcnosti.

ph

Si dobrý, len tak ďalej!

Je to niečo, s čím vieme s radosťou žiť a pritom si jej prítomnosť neradi priznávame. Je to niečo, čo nám ticho šepká do ucha „Si dobrý, máš na to, len tak ďalej, gratulujem!“. Prichádza so slávou, úctou, radosťou a úspechom. Odchádza po tichu a náhle, niekedy i s plačom.

Každý deň sa môžeme stretnúť s jej živiteľom, je filozofiou staroveku ale i dneška. Od počiatku sa jej klaňali, je v nej niečo čo imponuje, hoci sa nevyslovuje jej meno. Jej meno je totiž veľmi nevkusné. Vládne takmer všade, v škole, na uliciach (tam som ju naposledy videl, po tom ako prišli naši hokejoví zlatí hrdinovia do Bratislavy), v úradoch aj v nemocniciach. Sám som sa s ňou veľa krát stretol, pamätám si na to. Bolo to na konci hokejovej sezóny, keď som bol najlepším strelcom v mužstve. Občas so mnou hrala v školskej kapele na basgitaru. Keď som bol študent, pomáhala mi jazdiť na motorke výlučne na zadnom kolese, och to bola zábava. Prišla vždy vtedy, keď som bol najrýchlejším, výnimočný v triede. Objavila sa, keď som sa stal vysokoškolákom, ale i keď som promoval. Nastupovala so mnou do auta vybaveného klimatizáciou, takmer stotisíc korunovým mobilným telefónom a širokými pneumatikami. Mala vždy vkus a obľubuje dobrú módu, kvalitné veci, moc a slávu. Vždy mi nezabudla primomenúť, okrem toho že som najrýchlejší a najchytrejší „Nezabudni, Ty si niekto!“. Raz sa mi ukázala aj v zbore po tom, ako som kázal evanjelium. Bola taká príjemná a nevtieravá. Mohol by som ju počúvať do nekonečna.

Musím sa priznať, že ma niekoľko krát veľmi prekvapila v situáciach, v ktorých som ju nečakal. Bolo to vtedy, keď mi netlieskali. Nedarilo sa mi. Pamätám si na to ako dnes, potreboval som veľmi pomoc a keď prišla ponuka pomoci, odmietol som ju. Prečo? Ona mi totiž vravela „Nepotrebuješ to, neztrápňuj sa! Pomôž si sám, alebo vydrž! Prinajhoršom si zvykneš!“. Uzrel som ju tiež pri pravideľných návštevách domova pre dôchodcov, keď tým chorým starým ľuďom vytrvalo bránila premýšľať ináč, ako boli naučení a zvyknutí. Pomáhala im odmietať to nóvum, rozumej evanjelium.

Jej najväčším nepriateľom je hádam pokora a s ňou priznanie si viny. Priznať si vinu? To by ju hádam zabilo. Ani za nič! To si nemôže dovoliť! Dôvod je jednoduchý, ona má totiž vždy pravdu, je najlepšia, najpresnejšia, všade bola a všetko videla. Je najpeknejšia, najmúdrejšia a najspravodlivejšia. Keď nie toto všetko naraz, tak aspoň po jednom… Je majstrom v súdení a kritike. Kochá sa v riadení našej spoločnosti, politika, to je jej top hobby, šport, alebo dajaké iné umenie, ideálna klíma pre ňu. Aj v cirkvi má svojich zástancov, veď aj tam môže byť tá naj, byť neomylná a mať vždy pravdu. Ona neodpúšťa, ak odpustí tak nezabudne. Ak ju pritlačia a musí priznať svoju vinu, určite ju vyzná iba formálne, na oko. Vo svojej podstate sa nikdy nezmení. Jednoducho nemôže, nech sa stane čokoľvek, ako som už písal, ona je vždy pozitívne naj.

Má len jednu „malú“ chybu, sú s ňou nepríjemnosti, pretože klame. Už som s ňou mal veľa frustrujúcich skúseností. Spomínam si, ako ma neraz dostala do úzkých. Len tak na ilustráciu. Na telesnej výchove som mal predviesť spolužiakom, gymnazistom z môjho ročníka, ako sa korčuľuje vzad. Vyprovokovala ma, vravela „Ukáž im to ako sa to robí! Nech čumia!“. Povzbudila ma a „trošku“ som sa predvádzal. Spadol som. Vieš si to predstaviť, najlepší hráč v hokejovom tíme mesta pred všetkým dievčatami z ročníka vystretý na ľade… Mala pravdu, čumeli. Vtedy ma rýchlo opustila. To jej len tak ľahko nezabudnem. Zistil som, že si na ňu potrebujem dávať pozor. Podvádza a provokuje. Hovorí mi „Tvoja hodnota je vo všetkom tom, čo si už dokázal máš a ešte budeš mať! Vystačíš si na všetko sám! Nikoho nepotrebuješ!“. Je milá, ale už jej neverím ani slovo. Vždy keď odhalím jej klam, na jej miesto zasadne pokora. A predsa sa neustále vracia. Bohu sa vraj tiež protiví.

Mimochodom, nevídaš ju občas aj ty? Dám ti cennú radu. Pozri sa či nie je vedľa teba a uprednostni pred ňou pokoru. Bude to chvíľu bolieť, ale stojí to za to. Veď Hospodin dáva pokorným milosť. (1.Pt.5.5)

PHf

Danny C. Jones, alebo – Muž, ktorý menil Slovensko

Mám pocit, že z istého hľadiska existujú tri skupiny ľudí.

V tej prvej sú tí, ktorých nemusíme… Nie, že by mali nejaký problém, ale jednoducho vám z nejakého dôvodu nesadnú. Neznamená to, že vzťah s nimi sa nedá rozvíjať, dá sa, avšak je k tomu potreba vynaložiť viac energie, ktorá nie je vždy po ruke. Patria sem zväčša ľudia, ktorí sú kritickí, negatívni, radi sa sťažujú, znechucujú, alebo majú neprimerané očakávania a málo podpory. Je dobre, že ich máme, pretože odhaľujú to, čo je v našom vnútri. Testujú náš život, našu trpezlivosť a naše postoje.

V druhej skupine sú ľudia (strašné rozdeľovať do skupín všakže, dúfam, že nebudem obvinený zo škatuľkovania) ktorí sú takými neutrálmi. Na rozdiel od skupiny prvej, neodčerpávajú vám energiu, ale vám ju ani nepridávajú. Jednoducho sú takí, normálni. Takýchto ľudí vo svete je drvivá väčšina. Stretávame sa s nimi denne na každom kroku. A je dobre, že ich máme, pretože bez nich by bol svet prázdny.

V skupine tretej sú ľudia, ktorí sú pre nás výnimoční. Keď ste s nimi, po určitom čase viete, že je to slávnostná chvíľa, „nabíjajú“ nás. Dokonca, aj keď ich lepšie poznáte a keď odhalíte ich slabé miesta, môžete si ich vážiť, pretože je v nich niečo, prečo s nimi chcete tráviť čas. Sú to ľudia plní milosti, ľudia s pevnou nádejou, že je niečo lepšie v nás. Ľudia, ktorí vám veria, že je v nás niečo neobyčajné, hodné ďalšieho rozvoja. Vidia v nás potenciál a teda nádej. Ak sú niekedy kritickí, tak len preto, aby vás posunuli ďalej, aby vyzvali, aby sme nezostali prešľapovať na jednom mieste.

Keď premýšľam na Dannym C. Jonesom, som si istý, že patrí práve do tretej skupiny. Neobyčajný, nevšedný, iný. Plný nádeje, človek, ktorý vidí, ako by mohli byť veci inak. Muž veľkých snov a ešte väčšieho srdca.

Keď som začal počítať to, čo Hospodin konal cez jeho život tu na Slovensku, po tom ako poslúchol Boží hlas a opustil „americký sen“, v krajine s jazykom na míle vzdialeným od jeho vlastného, zostal som stáť v úžase: Stmelil, spriatelil mládežníckych vedúcich zo všetkých protestantských denominácií na Slovensku (kto by si čo len pomyslel v tom čase, že niečo také je vôbec možné…). Vytvoril miesto, kde sa môžu stretávať a učiť pracovníci s mládežou – KPM (tu priniesol model tímovej práce na rozdiel od zaužívaného slovenského modelu „One man show“, alebo „ja mám právo veta…“). Prišiel s myšlienkou tvorby materiálov pre pracovníkov s mládežou – Balíčky (v súčasnosti Dávkaonline) a otvoril nám svet nových nápadov, skúseností a inšpirácie. Povzbudil jednu zo svojich spolupracovníčok, aby zorganizovala prvú medzidenominačnú konferenciu pre ženy (týchto konferencií do dnešného dňa už bolo 7). Bol pri zrode myšlienky Open-Air evanjelizačného festivalu CampFest (čas ukáže, akú úlohu zohrá práve tento festival pri duchovnom prebudení Slovákov), bol pri zrode Koncertov modlitieb a chvál. S Božou pomocou premenil sen o bezpečnom mieste pre stredoškolákov na realitu prostredníctvom Kompas Café (cez túto službu mnoho mladých ľudí poznalo a uverilo v Krista). Naštartoval sériu desiatok Anglických konverzačných táborov pre stredoškolskú mládež. Inicioval prácu ACET – prevencia proti drogám a AIDS, založil školu neformálneho vzdelávania – Škola pre pracovníkov s mládežou a Tréningové víkendy pre tímy. Prišiel s nápadom pracovných projektov ako most medzi kresťanskou a miestnou komunitou. Vytvoril priestor pre niekoľkých misionárov zo SR, ako aj z cudziny, aby sa zapojili do služby miestnych zborov v mládežníckej službe, atď.

To je iba čiastkový zoznam aktivít, programov, v ktorých mal prsty. Strohý, neosobný zoznam udalostí, cez ktoré však mocne konal a koná Hospodin. Pri tom všetkom Danny zostal sám sebou. Muž ako ho poznáme, so slúžiacim srdcom. Viete kto nám umyl schody tesne pred KPM, keď sme nestíhali? Nikto mu to neporadil, vždy mal oči na to, aby videl potreby okolo seba a srdce na to, aby tieto potreby pomohol naplniť.
Veľmi ma prekvapovala jeho kapacita pripraviť sa na službu slovom a tiež slúžiť slovom. Bolo zrejmé, že tento typ služby miluje. Preto sme ho tak radi počúvali. Z môjho pohľadu Danny je špecialista na odhaľovanie zabudnutých veršov Písma, ako napríklad: „Radujte sa, keď upadáte do rozličných pokušení…“, a na ich interpretáciu. Páčilo sa mi, že bol v Písme, hoci asi najviac efektívnym bol vtedy, keď mal evanjelizačné slovo mladým ľuďom. Vážim si na ňom, že nikdy nezmenil cieľovú skupinu pre ktorú mal hlbokú vášeň – mladých ľudí. Najlepšie stredoškoláci.

Danny si vedel urobiť čas pre tých, ktorí o to stáli. Premýšľal o tom, čo je dobré pre druhého, nebol zahľadený sám do seba. Vedel, že všetko čo vlastní, vlastne iba dočasne spravuje. A podľa toho sa aj správal. Pokorný a slúžiaci, s obdivuhodným citom pre estetiku, farby a dizajn. Naposledy keď sme spolu nakupovali vybral oblečenie pre moju ženu a tým ma zachránil, mal som čo priniesť zo služobky. A sedelo to…, vraj „oblieka“ takmer celú svoju rodinu… Vždy keď hovoril o svojej rodine, alebo o svojej žene (ku ktorej prechovával vrúcne city v priamej úmere s dĺžkou trvania ich spoločného zväzku), bolo jasné, že ich manželstvo je vhodným etalónom, či vzorom hlbokých vzťahov a zdravej jednoty.

Dannyho som videl ako človeka poslušného voči Božiemu hlasu a Jeho vedeniu. Spolupracovať s ním bolo pre mňa vždy dobrodružstvom. Dobrodružstvom, do ktorého nebolo vždy ľahké vstúpiť, ale vždy stálo za to. Jeho radikálna poslušnosť a odhodlanie urobiť to, čo chce Hospodin bola príkladná. V tomto snáď ešte viac obdivujem jeho rodinu, ktorá ho bola ochotná v poslušnosti nasledovať.

Vždy bol človekom, ktorý bol ľahko čitateľný a otvorený, pretvárka alebo zákulisné hry mu boli cudzie. Práve preto v jeho prítomnosti si sa mohol cítiť úplne slobodný. A možno pre toto bol tak ľahko zraniteľný, ale aj použiteľný v Kristových rukách. Vždy ma fascinovala jeho viera v ľudí, s ktorými spolupracoval, dôvera v ľudí s ktorými sa stretával, alebo ktorým slúžil. Bolo to také zreteľné, že sa mi až zdalo, že to naša slovenská kultúra založená na výkone a revanži sotva môže „stráviť“. Mám pocit, že sme si ho tu jednoducho nie len nezaslúžili, ale ani sme nedokázali dostatočne oceniť, koho nám tu Hospodin v Danny-m a jeho rodine poslal, a možno preto sa Hospodin rozhodol odvolať ich zo Slovenska a zavolať ich späť…

Čo napísať na záver? Že Danny bol bez chyby? Nie, nebol, zďaleka nie! Že vždy všetko zvládol? Nie nezvládol! A to je na tom asi to najlepšie, pretože bol tak isto ako my, ako aj ja, len a len človek. Krehkou nádobou cez ktorú sa dokazuje Jeho moc. Ale človek s pokorným srdcom a s Kristom v srdci, prežarujúcim všetko vo svojej prítomnosti. Človek, ktorý nás vyučoval milosti svojim životom, nie iba slovom. Učil nás milosti, o ktorej sme tak málo vedeli a o ktorej sa ešte stále potrebujeme tak veľa dozvedieť. Preto nám tu na Slovensku bude určite Danny a jeho rodina veľmi veľmi chýbať. Ak nie vám, tak mne a našej rodine určite!

Vďaka Bože za milosť, ktorú si nám v podobe rodiny Jonesovcov ku nám zoslal. Prosím používaj si ich naďalej ku svojej sláve.

“Pamätajte na svojich vodcov, ktorí vám hovorili slovo Božie a pozorujúc, aký bol ich východ, t. j. koniec ich obcovania, nasledujte takú vieru.”
Židom 13:7

PHf

Uf, tak veru, práce je veľa a pracovníkov málo. Alebo čím ďalej menej…?
To sa týka nielen tohto webu, ale aj služby. A pritom, práce je tak veľa. Našťastie, je to ale Jeho vec, veď On povoláva svojich pracovníkov a istotne to má i tak v rukách.

Poznáte niekoho kto by mal srdce pre:
– Administratívu,
– Robenie účtovníctva (podvojné, aj DPH, biznis aj neziskovka),
– Koordinátor pre letné a zimné tábory, ktoré organizujeme spolu s miestnymi zbormi.

Ak áno dajte vedieť.
Alebo sa pripojte k našim modlitbám za nových spolupracovníkov do služby.

Ak čísla niečo môžu povedať, potom sú tento krát dobrým znamením. Tento rok sme mali najväcšiu účast na našej Konferencií pre Pracovníkov s Mládežou (KPM) a ich tímy, v celej štrnástročnej histórií. Viac ako 600 účastníkov! Sála bola takmer vždy preplnená. Avšak toto nebolo to najdôležitejšie. Cítili sme, že Hospodin hovoril k srdcu každého účastníka ako počas hlavných tém, tak aj cez semináre, uctievanie, pobyt v kaplnke či ďalšie iné aktivity.

Téma konferencie bola: „Kristus v tebe – Nie z vlastných…“. Hovorili sme o tom, čo znamená byt v Kristovi prostredníctvom štyroch koreňov – Písmo, modlitba, Svätý duch a spoločenstvo veriacich. Ďalej sme premýšľali nad tým, ako Kristov život prináša ovocie prostredníctvom štyroch vetiev: poslušnost, láska prejavená v skutku a evanjelizácia. Zaoberali sme sa tiež jedmi a chorobami, ktoré zabraňujú nášmu rastu a prinášaniu ovocia: pokrytectvo, tvrdosť srdca, zosvetšťovanie svätých vecí a porušené vzájomné vztahy.

Ďakujem nášmu Bohu a tak isto aj všetkým Vám, ktorí ste sa za nás modlili, alebo nás akokolvek podporovali v tom, aby sme mohli zrealizovat tento projekt. Božia prítomnosť bola zrejmá.

Tu je niekoľko reakcií účastníkov konferencie:
Som vďacný Bohu za to, že vám dáva víziu a nadšenie organizovať KPM každý rok. Chcem iba vyjadriť, aké veľké požehnanie KPM prináša
mne a nášmu tímu každý rok. Má to naozaj veľký význam, Takže, vdaka 🙂
Nuž, KPM stála za to. Predtým som o nej iba pocul, ale ako sa hovorí, lepšie raz skúsiť, ako x krát počuť. Som úplne unesený, rád prídem aj na budúci rok. Boh ku mne neustále hovoril a ukazoval mi na veci, ktoré nie sú v mojom živote v poriadku. Vedel som o niektorých z nich už predtým, ale potreboval som o nich hlbšie popremýšlať. Teraz pracujem na tom,
… Bol som pasívnym a nie radostným kresťanom, myslím, že sa to teraz mení…

Boh mi pocas tohtorocnej KPM veľa ukázal. Všetky tie veci, ktoré nicili môj život a môj vzťah s Ním. A tak isto, že Ho nemilujem celým svojím srdcom – úplne jasne som to videl pocas uctievania. Musel som odíst von v ten vecer kvôli tomu…, ale chvála Ježišovi, ukázal mi to všetko…, a tak môžem začať nanovo, nasledovať Ho ako jeho dieta nie ako jeho zamestnanec. Veď to nie je o nás, ale o Ňom. Bol som velmi povzbudený a teším sa na dobrodružstvá, ktoré Ježiš pripravuje pre nás a pre mňa. Vďaka Bohu i za Vás.

Vďaka za tento ročník KPM. Hoci som očakával, že si vyriešim niektoré moje problémy počas nej a padnem na kolená pre Bohom… nestalo sa tak. Nuž, musím žit realitu svojho života a v reálnom čase riešiť reálne problémy. Ale i tak, KPM mi pomohla začať opät premýšlať o veciach, ktoré sú v mojom vnútri. Ukázala mi smer z temnoty von, povedala mi, co je dôležité a čo nie, a tak zostáva už len na mne, aby som to aplikoval. Vdaka! A ak niekto toto číta, prosím o modlitbu za mna.

Jednoducho, vďaka! Ešte som plný emócií, veľa vecí sa mi vyjasnilo, aj napriek tomu, že väčšina z nich nemala nič dočinenia s témou konferencie, ale bola „vo vzduchu“, a Boh pracoval. KPM bola tento rok pre mna inou udalostou ako tie predchádzajúce konferencie na ktorých som bol. Bolo vidieť a cítiť, že organizátori pracovali na každom malom detaile. Prajem vám veľa nových síl vo vašej službe, nech On je stále s Vami.

Pán Ježiš je úžasný! Dotýkal sa ma neuveriteľným spôsobom počas celej KPM, prostredníctvom rečníkov, počas uctievania, cez príbehy z reálneho života…, služba ktorú robíte je úžasná! Len tak ďalej!!!!!!!!!

Bolo to vynikajúce! Je neuveritelné, že na Slovensku také niečo ako je KPM existuje. Konferencia ma veľmi povzbudila a posilnila.

Každý si vzal malú nádobu s hlinou a semienkami na zasadenie. Semená reprezentovali životy iných ludí, o ktorých sa bude ten ktorý človek starať. Bola to úžasná vizuálna pomôcka a pripomienka toho, ako aplikovať to, čo sme počúvali. Keď som sa vrátil domov, povedal som svojej manželke, že KPM bola jedna z najlepšie zorganizovaných a najviac kreatívnych konferencií, na akej som kedy bol! Dave Patty – KPM 2007 hlavný recník