Si dobrý, len tak ďalej!
Je to niečo, s čím vieme s radosťou žiť a pritom si jej prítomnosť neradi priznávame. Je to niečo, čo nám ticho šepká do ucha „Si dobrý, máš na to, len tak ďalej, gratulujem!“. Prichádza so slávou, úctou, radosťou a úspechom. Odchádza po tichu a náhle, niekedy i s plačom.
Každý deň sa môžeme stretnúť s jej živiteľom, je filozofiou staroveku ale i dneška. Od počiatku sa jej klaňali, je v nej niečo čo imponuje, hoci sa nevyslovuje jej meno. Jej meno je totiž veľmi nevkusné. Vládne takmer všade, v škole, na uliciach (tam som ju naposledy videl, po tom ako prišli naši hokejoví zlatí hrdinovia do Bratislavy), v úradoch aj v nemocniciach. Sám som sa s ňou veľa krát stretol, pamätám si na to. Bolo to na konci hokejovej sezóny, keď som bol najlepším strelcom v mužstve. Občas so mnou hrala v školskej kapele na basgitaru. Keď som bol študent, pomáhala mi jazdiť na motorke výlučne na zadnom kolese, och to bola zábava. Prišla vždy vtedy, keď som bol najrýchlejším, výnimočný v triede. Objavila sa, keď som sa stal vysokoškolákom, ale i keď som promoval. Nastupovala so mnou do auta vybaveného klimatizáciou, takmer stotisíc korunovým mobilným telefónom a širokými pneumatikami. Mala vždy vkus a obľubuje dobrú módu, kvalitné veci, moc a slávu. Vždy mi nezabudla primomenúť, okrem toho že som najrýchlejší a najchytrejší „Nezabudni, Ty si niekto!“. Raz sa mi ukázala aj v zbore po tom, ako som kázal evanjelium. Bola taká príjemná a nevtieravá. Mohol by som ju počúvať do nekonečna.
Musím sa priznať, že ma niekoľko krát veľmi prekvapila v situáciach, v ktorých som ju nečakal. Bolo to vtedy, keď mi netlieskali. Nedarilo sa mi. Pamätám si na to ako dnes, potreboval som veľmi pomoc a keď prišla ponuka pomoci, odmietol som ju. Prečo? Ona mi totiž vravela „Nepotrebuješ to, neztrápňuj sa! Pomôž si sám, alebo vydrž! Prinajhoršom si zvykneš!“. Uzrel som ju tiež pri pravideľných návštevách domova pre dôchodcov, keď tým chorým starým ľuďom vytrvalo bránila premýšľať ináč, ako boli naučení a zvyknutí. Pomáhala im odmietať to nóvum, rozumej evanjelium.
Jej najväčším nepriateľom je hádam pokora a s ňou priznanie si viny. Priznať si vinu? To by ju hádam zabilo. Ani za nič! To si nemôže dovoliť! Dôvod je jednoduchý, ona má totiž vždy pravdu, je najlepšia, najpresnejšia, všade bola a všetko videla. Je najpeknejšia, najmúdrejšia a najspravodlivejšia. Keď nie toto všetko naraz, tak aspoň po jednom… Je majstrom v súdení a kritike. Kochá sa v riadení našej spoločnosti, politika, to je jej top hobby, šport, alebo dajaké iné umenie, ideálna klíma pre ňu. Aj v cirkvi má svojich zástancov, veď aj tam môže byť tá naj, byť neomylná a mať vždy pravdu. Ona neodpúšťa, ak odpustí tak nezabudne. Ak ju pritlačia a musí priznať svoju vinu, určite ju vyzná iba formálne, na oko. Vo svojej podstate sa nikdy nezmení. Jednoducho nemôže, nech sa stane čokoľvek, ako som už písal, ona je vždy pozitívne naj.
Má len jednu „malú“ chybu, sú s ňou nepríjemnosti, pretože klame. Už som s ňou mal veľa frustrujúcich skúseností. Spomínam si, ako ma neraz dostala do úzkých. Len tak na ilustráciu. Na telesnej výchove som mal predviesť spolužiakom, gymnazistom z môjho ročníka, ako sa korčuľuje vzad. Vyprovokovala ma, vravela „Ukáž im to ako sa to robí! Nech čumia!“. Povzbudila ma a „trošku“ som sa predvádzal. Spadol som. Vieš si to predstaviť, najlepší hráč v hokejovom tíme mesta pred všetkým dievčatami z ročníka vystretý na ľade… Mala pravdu, čumeli. Vtedy ma rýchlo opustila. To jej len tak ľahko nezabudnem. Zistil som, že si na ňu potrebujem dávať pozor. Podvádza a provokuje. Hovorí mi „Tvoja hodnota je vo všetkom tom, čo si už dokázal máš a ešte budeš mať! Vystačíš si na všetko sám! Nikoho nepotrebuješ!“. Je milá, ale už jej neverím ani slovo. Vždy keď odhalím jej klam, na jej miesto zasadne pokora. A predsa sa neustále vracia. Bohu sa vraj tiež protiví.
Mimochodom, nevídaš ju občas aj ty? Dám ti cennú radu. Pozri sa či nie je vedľa teba a uprednostni pred ňou pokoru. Bude to chvíľu bolieť, ale stojí to za to. Veď Hospodin dáva pokorným milosť. (1.Pt.5.5)
PHf