Možno to sami poznáte, na konci víkendu, pred spaním nám jedna z dcér so slzami v očiach oznámila, že nechce ísť do školy. Zajtra ju čakajú dve písomky a má pocit, že nič nevie. Nuž, nič nové pod slnkom. Veď kto by sa tešil? Hrozba niekoľkých nepríjemných písomiek v minulosti ani pre mňa nebola dvakrát lákavá.
Dobre si na to pamätám. Telesná a hudobná výchova, spoločný výlet na konci roka, triednicka hodina spolu s prestávkami boli asi tými najatraktívnejšími školskými podujatiami. Cez prestávky sme, samozrejme nie všetci, kládli pasce na mačky (nie na myši, to vie každý) naháňali ich a seba po strechách, degustovali desiate spolužiakov… To stálo za to, v tom čase som si ešte myslel, že škola je najmä zábava. Nuž, nebol som v tom sám, v úzkom kolektíve niektorých mojich spolužiakov bol tento pohľad na školu už tradične uznávaný. Pravdu povediac, dnes zmýšľam odlišne, hoci si myslím, že tá zábava by mala v škole aspoň trošku zostať. Asi najťažšie boli chvíle práve pred skúšaním, alebo počas písomky. Hoci vždy sa dalo niečo kreatívne vygenerovať. Avšak jednoznačne najhoršie bolo učiť sa básničky, slovíčka, latinské názvy, alebo vzorce zpamäti. Tam kreativita nepomáhala a systém „na poslednú chvíľu“ zlyhával.
Potom, ako som vyrástol (viac by sa hodilo zostarel) vidím, že tento systém, prístup je aj v okolitom svete zaužívaný a teší sa veľkej popularite, nie iba pri „Last minute“ zájazdoch. Jeden nepríjemný zážitok mi ukázal, že sa ani mne nezačal vyhýbať. Najskôr sa mi snívalo, že jeden môj blízky príbuzný zomrel. Zostal vo mne pocit neistoty a strachu o jeho fyzický, ale aj duchovný život. Vedel som, že nepozná a nemá záujem o vzťah s Kristom. O krátky čas mal mozgovú príhodu. Bolo až neuveriteľné koľko námahy a energie, času, modlitieb, svedectiev o Kristovi a Jeho milosti, ale aj finančných prostriedkov s tým spojených, naši veriaci členovia rodiny vynaložili na to, aby mu prejavili svoj záujem a lásku. Veď horelo za pätami. Po niekoľkých mesiacoch sa uzdravil, stal sa zázrak, môže opäť hovoriť, chodiť, ba dokonca používať svoju na čas ochrnutú ruku. Skutočný div. Všetko je opäť v pôvodných koľajách. Vrátane nás, kresťanov. A toho sa bojím asi najviac. Potreba svedčiť, naliehať a hovoriť o Ňom sa akoby rozplynula v neznáme. Budeme sa snažiť opäť až vtedy, keď sa niečo stane? Na poslednú chvíľu? Keď už bude horieť? A nezhorí to skôr ako stihneme niečo urobiť, alebo povedať? Je naozaj všetko, vrátane nás a našich neveriacich blízkych, v bezpečí? Ale ako by to mohlo, alebo malo byť?
Spomenul som si ešte na jeden zážitok zo školy. Neviem, čo ma vtedy „osvietilo“, ale dostal som nápad a získal motiváciu. Na koncoročnú písomku sa vopred, v dostatočnom predstihu pripravím. Začal som sa učiť, počítal som príklady, odvodzoval vzorce. Musím sa priznať, nikdy som sa tak netešil do školy (dokonca ani na lyžiarsky tábor, alebo zemiakovú brigádu) ako vtedy. Písomku som odovzdal ako prvý, s pol minútovým predstihom pred bifľošmi a desať minút pred vypršaním stanovenej doby. Víťazoslávne, so sprievodom začudovaných pohľadov mojich kolegov som opustil triedu a kochal sa v kľude prestávkových priestorov. Škoda, dlho mi tento trend v škole nevydržal. Vyžadoval úsilie, vytrvalosť, čas a odvahu nezostať priemerným. Život nie na poslednú chvíľu vyžaduje vnútornú zrelosť a odvahu pozitívne sa líšiť inak od zpriazneného okolia.
Vraj prístup „Na poslednú chvíľu“ s vekom ustupuje, hoci sa tiež povráva niečo také ako, že zvyk je železná košeľa. Ale aj tak ti chcem položiť zopár otázok. V akej oblasti máš tendenciu uplatňovať tento prístup? Čo odkladáš z dňa na deň ďalší? Čo je to, čoho sa v budúcnosti obávaš a zároveň s tým nič nerobíš? Na čo sa potrebuješ pripraviť vopred, čím skôr, možno už teraz? So splnením akých povinností otáľaš?
Chcem ťa povzbudiť, prehodnoť svoje priority. No najmä: „Priprav sa na stretnutie so svojim Bohom!“. (Amos 4.12). Bola by to škoda, keby si prípravu na toto strenutie odkladal na poslednú chvíľu. Veď čo by sa mohlo stať, ak by si to nestihol? A čo by to mohlo znamenať pre tých, na ktorých ti naozaj záleží?
PHf