Možno poznáte tú hru: „Podaj to ďalej“. Princíp je jednoduchý, niekto ti pošle nejaký list a v jeho závere je napísané niečo také ako: „Tento list pošli ďalším 3 ľuďom a zbohatneš…“. Samozrejme tam nechýba aj nejaký vhodný, motivačný príklad. Možno v podobe ako: „…pán Hruška po tom, čo odovzdal tento list ďalším trom ľuďom vyhral v lotérií“.
Alebo: „Vyhodnotili ho za najlepšieho vojaka roty, udelili mu opušťák a za odmenu ho ešte ku tomu všetkému odfotili pred naštartovanou V3-skou.“ Tak isto nesmie chýbať aj upozornenie o tom, čo sa stane, ak náhodou zabudnete poslať listy ďalej. Názorný príklad neuposlúchnutia priateľského doporučenia, alebo lepšie povedané výhražku, tu kvôli čitateľskej obci uvádzať radšej nebudem.
Ale nechcem písať o tomto druhu: „Pošli ďalej“. Posielať ďalej sa dá totiž naozaj všeličo. Pamätám sa ako sme na pretekárskej dráhe odovzdávali ďalej štafetový kolík, inde odkaz, alebo pozdrav. Ak používaš internet, alebo si mal infekčnú chorobu, posielanie ďalej určite veľmi dobre poznáš. Toto všetko môžu byť, alebo často krát sú iba malichernosti, niečo, čo nemá až takú hodnotu, alebo hodnotu nemá vôbec. Sú však veci, ktoré keď dostanete, tak si ich veľmi veľmi vážite, pretože majú veľkú cenu. Aké? Čo takto starožitnosti?
Moja manželka priniesla od rodičov 16 dielny Meyersov Konverzačný lexikón. Vytlačili ho ešte v 19. storočí, a ak by ste mali chuť obzrieť si nemčinu v švabachu, tak to je výborná príležitosť, stačí nahliadnuť. Je to zaujímavé listovať v zažltých stránkach, na ktorých je najmodernejšou lampou petrolejka. Evkin otec odkúpil celú knižnicu od jednej vdovy, a tak sa lexikón dostal až k nám. Možno pre nás ešte vzácnejšou a tiež krehkejšou vecou je starožitné tienidlo. Používala ho kedysi dávno stará mama a cez rodičov sa ocitlo v našej kuchyni.
Keďže nám ešte stále nenainštalovali elektronické poplašné zariadenie, nebudem sa o našich ďalších vzácnostiach rozpisovať… Keď príde čas, naše deti zdedia všetky tieto veci po nás, my ich už po určitom čase potrebovať nebudeme.
Neviem ako to je u vás doma, čo je vašou najväčšou rodinnou vzácnosťou. Možno sú to husle, nejaké šperky, prsteň, alebo nejaký starý kus nábytku. Viem však, že starožitné veci sú pre nás všetkých veľmi cenné nie len pre ich hodnotu, ale najmä kvôli ich minulosti. Spájajú nás s našimi milými.
A predsa, sú určité veci, ktoré môžeme a sme vyzvaní podať ďalej. Veci, ktoré sú oveľa dôležitejšie než nejaké starožitnosti. Niečo, čo máme podať ďalej. Je to dobré svedectvo našej živej dôvery v Krista. Dobrý charakter, dobré meno, úcta k iným, múdrosť v zaobchádzaní s tým, čo nám je zverené… Písmo hovorí o tom najlepšom dare, ktorý keď ho máme, môžeme a máme posunúť ďalej. Je to príklad našej nefalšovanej dôvery v Krista. Od svätého Pavla sa dozvedáme, že Timoteova stará matka Loyda dôverovala Bohu, ale aj jeho matka Eunika verila v Krista a potom Mu aj Timotej začal dôverovať (2.Tim.1.5). On sám to, čo počul od Pavla a ďalších, mnohých svedkov mal „zveriť verným ľuďom, ktorí budú súci aj iných učiť“ (2.Tim.2.2).
Ak premýšľaš o tom, čo odovzdáš ďalej svojim deťom, alebo tým, s ktorými žiješ a zisťuješ, že žiadnu výnimočnú starožitonosť nevlastníš, nič si z toho nerob. Ak máš Krista, máš to najcennejšie čo môžeš vôbec na tomto svete mať. Ak máš Jeho máš všetko, ale ak Ho nemáš, nemáš takmer nič. Odovzdaj svoj dobrý príklad viery v Neho ďalej. To je tou najvzácnejšou cennosťou, ktorú môžeš a aj máš podať ďalej. Podaj to, odovzdaj to ďalej a bude sa ti dobre vodiť! Začni už dnes!
Phf