„Neustále sa spolu rozprávajte!“ bola rada, ktorú nám dávali priatelia pred i po našej svadbe. Nebola ani trochu prevratná. Je to prirodzené: dvaja ľudia, ktorí sa majú radi, spolu veľa hovoria. Vždy sa nájde niečo, o čom sa dá rozprávať: priatelia, rodičia, súrodenci, politika, kvety, deti, farby, peniaze, romantika, realita, sny, dobrá zmrzlina, pokazená zmrzlina…
Po určitej dobe v manželstve, keď požiadavky na oboch partnerov stúpajú, treba poliať kvety, pozvať priateľov, navštíviť rodičov, zarobiť peniaze, prebaliť deti atď. je to akoby ťažšie. Menej času, menej romantiky, menej dobrej zmrzliny… Dnes som za túto radu vďačný a rozumiem jej lepšie, ako kedysi a snažím sa jej držať. Ale nechcem písal o vzťahoch medzi manželmi. O inom by som rád napísal.
To, čo platí vo vzťahoch medzi ľuďmi, vo veľkej miere funguje i vo vzťahu medzi človekom a svätým Bohom. Ak má byť tvoje „manželstvo“ s Pánom kvitnúcim vzťahom, potrebuješ s Ním veľa hovoriť. Neviem, ako to bolo na začiatku vášho vzťahu a ako to je teraz, ale mám pre teba otázku: „Koľko času denne stráviš tým, že sa rozprávaš s Nebeským Otcom? Dve, päť, desať, stodvadsať minút?“
Spomínam si na nedávne príhody našich detí. Boli sme pri rieke Kysuci a Michaela spadla. Noha bola doškriabaná, z jednej hlbšej rany vytekala krv. Veľmi sme jej nevedeli pomôcť. Vtedy z nej vyšla táto veta: „Pomodlím sa Pánovi Ježišovi, aby ma to tak neštípalo.“ A tak aj urobila. Zabralo to, viac sa už nesťažovala. Vždy ma fascinuje modlitba malej Danielky, keď sa modlí, aby Nikolka (slepé dievčatko našich veriacich priateľov) mohla vidieť. Pripomína mi to niečo zo vzťahu dobrých priateľov. Sú často spolu a v každej situácii sú pripravení podeliť sa s tým, čo prežívajú, čo ich trápi, alebo teší, alebo iba tak, rozprávať sa.
O čom premýšľame, s kým sa radíme, čo a koho najčastejšie počúvame? Pán nás povzbudzuje, aby sme s Ním komunikovali: „Volaj ku mne, a ohlásim sa ti a oznámim ti veľké veci a neprístupné, ktorých neznáš.“ (Jeremiáš 33,3) Veríš tomu, že Hospodin je pripravený oznámiť ti veľké a neprístupné veci, ktoré nepoznáš? Ak áno, tak k Nemu volaj!
Cez Veľkú noc sme boli mnohí aj zo Slovenska na Európskej študentskej konferencii (IFES). Bola výborná. Asi 3000 študentov spolu chválilo Boha a počúvalo Jeho Slovo. Raz večer idem po chodbe a vidím veľkú skupinu zhromaždených študentov z krajiny bývalého Sovietskeho bloku. Modlili sa. Priateľ mi prezradil, že keď tadiaľto išiel pred hodinou, už tu stáli a úporne sa modlili. V ten istý večer som sa zastavil na džús v konferenčnom bufete a čo nevidím? Skupina študentov z bohatšej časti zemegule si precvičuje viedenský valčík a pri pohľade na tabuľu „zákaz fajčiť“ sa cíti trochu obmedzene. Priatelia, nemám osobne nič proti valčíku a už vôbec nie viedenskému (prosím, nevysvetľujte si to tak, že som proti zábave a že za ideál považujem kresťana z obdobia kráľovnej Viktórie). Mám však otázku: Kde si? Alebo, kde by si rád bol? Ktorá skupina ti je bližšie? V ktorej skupine by bol ten čas pre teba vzrušujúcejší? Na modlitbách, alebo na tanečnom parkete? Mimochodom, ako bude vyzerať služba VBH za takých päť, desať rokov? Viac zábavy, alebo viac modlitieb? Božie Slovo nás vyzýva k tomu, aby sme volali k Hospodinovi a On nám sprístupní tajné veci.
Neviem aký si človek, aký je tvoj temperament, čo ti najlepšie vyhovuje. Pre mňa osobne je jednoduchšie ráno o 5.30 vstať a ísť na 3km vzdialený internát modliť sa s ďalšími študentmi (minulý rok sa mi stalo, že som omylom prišiel na pol piatu) než vstať o 6.00 a zostať sa modliť doma. Možno to bude tým, že som extrovert a mám rád pri sebe iných ľudí. Nech už je to akokoľvek, chcem ťa vyzvať, aby si sa modlil. Ak nevieš, ako začať, alebo nemáš silu, alebo tvoj vzťah s Ním je v stave odcudzenia, mám pre teba nasledovné ponuky. Nájdi si niekoho z tvojho okolia a dohodnite sa na spoločných modlitebných tridsaťminútových stretnutiach, jedenkrát týždenne. Vypýtaj si odo mňa materiál, ktorý by ti pomohol vecne sa modliť.
Nezabudni: „Neustále sa spolu rozprávajte!“