„Čo zostane alebo čo by malo zostať, keď ako spoločenstvo, odstránime všetko, čo nejako symbolizuje kresťanstvo? Kríž z kostolnej veže, zaužívanú liturgiu, bohoslužbu na ktorú sme si zvykli alebo i kostol samotný.

Čo zostane z nášho kresťanstva a z našej viery? Alebo, čo by sme chceli, čo je to, čo by malo zostať? Čo je to, čo robí kresťanstvo kresťanstvom a čo si za žiadnu cenu nemôžeme dovoliť stratiť?“

Pri neľahkej úvahe a ešte komplikovanejšej diskusií som si spomenul na časy, keď som ako malý chlapec objavil skrutkovač a kombinačky. Možno ste si tým tak isto prešli (ak ste mužského pohlavia). Vnikla do mňa neodbytná túžba pozrieť sa veciam na zúbok. V mojom prípade ma zaujalo otcove rádio, malé tranzistorové rádio. V nepozorovanú chvíľu som ho začal rozoberať s túžbou odhaliť podstatu jeho života. Srdce, či dušu, ktorá mu dáva život a ktorá ho robí výborným spoločníkom v akejkoľvek chvíli. Čakal som, že objavím niečo malé, tajomné, niečo, čo je evidentne živé a pulzujúce. Jednoducho veľké tajomstvo tranzistorového rádia. Mal som pocit, že rozumiem šnúrke a kladkám, ktoré pri otáčaní menili stanice, avšak ostatné časti mi veľa nehovorili. Poodhalil som ich. Odpory kládli slabý odpor, kondenzátory sa mi zdali bezvýznamné a vnútro tranzistorov nudné. Keď som sa zameral na reproduktor, našiel som iba kúsok papiera, magnetu a dajakej cievky. Bol som sklamaný. Žiadny poriadny život. Pred bádaním som nevedel, čo mám presne očakávať ale výsledok bol biedny. Potom mi napadlo, že otec z času na čas vymieňa v tranzistore tužkové batérie a teda, že snáď tam je pôvod života. Ani v nich som nič záhadné nenašiel.

V tom čase som sa naučil niečo o tom, že zložitosť života je ťažko uchopiteľná, nedá sa tak ľahko dolapiť. A tiež, že životu tu na zemi, sa nedarí mimo štruktúru. Život, aby hral, sa potrebuje o niečo oprieť, niekde sa stretnúť, niekoho sa dotknúť, rozšíriť sa, niečím sa nadýchnuť, niekde sa nabiť, či pripojiť. Možno i preto je prekvapujúce, že apoštol Pavel organizuje dokonca aj duchovné záležitosti cirkvi. Duchovný život aj prvej cirkvi má svoju štruktúru, nespočíva výlučne v spontánnosti. Zbierky sa organizujú vopred (1.Kor.16:1-2), duchovný život sa usmerňuje. Dokonca i také duchovné činnosti, ako prorokovanie v spoločenstve, či používanie reči jazykov (1.Kor.14:27-33) má svoj poriadok. Nielen to, ako sa vhodne obliecť (1.Kor.11:5-7). Apoštol pomáha životu, aby bol v rozumnej forme a pomáha forme, aby slúžila rozvoju duchovného života. Rozsudzovanie ako na to, vyžaduje určitú zrelosť. Nechceme totiž, aby štruktúra obmedzovala duchovný život ale aby mu pomáhala k rozmachu. Je to ako s kostrou. Bez nej by sme sa nepohli vpred, bol by to náš koniec. Život túto organickú štruktúru jednoducho potrebuje. Potrebuje však rásť spolu s potrebami zvyšku tela. (Nie je to ako so sadrou. Tá je síce fajn, ale iba na čas, keď sme zranení a kosť potrebuje čas na zrast, neskôr je však už len na ťarchu.) Dajme si pozor, aby sme nepodľahli extrému „sadry z betónu“, či túžbe po bezbrehosti. V duchovnom svete by to bolo tragédiou.

Otcove tranzistorové rádio stratilo svoj život a viac si už nezahralo a aj ja som dostal potrebnú priúčku. Preto skôr, ako začneme niečo príliš rozoberať, či búrať, je múdre poradiť sa s tým, kto životu rozumie oveľa lepšie a kto má odpovede na otázky o podstate života. Aby sa nám nevytratila zo života hudba.

Phf, 2013