Spomínam si, že keď som mal asi tak 6 či 7 rokov, ponáhľal som sa niekde von. Problém bol v tom, že som potreboval jedny určité ponožky, ktoré však ešte stále viseli vlhké vonku na balkónovej šnúre.
Nuž tak som sa rozhodol urýchliť proces sušenia za použitia žehličky. Keďže rodičia neboli doma, zapol som tento domáci spotrebič a na kuchynskom stole som začal proces sušenia. Zaskočila ma však jedna vec, totiž ponožky zostali na žehliacej platni, takmer kompletne, keďže v tom čase, totiž za socializmu sa vyrábali najmä také umelohmotné, rozumej z umelého vlákna ponožky. Veľká novinka.
Ako sa to častokrát stáva, že druhé veci bývajú horšie ako tie prvé, bolo zrejmé, že problém so žehličkou bude treba dajako zamaskovať.
Najjednoduchšie je to schovaním tohto pracovného nástroja. Problém však bol, že bol veľmi horúci a preto ho bolo treba ochladiť. Poznajúc zákony odovzdávania tepla, rozhodol som sa naplniť dres studenou vodou a smelo som ponoril žehličku do vody. V tej chvíli som zakúsil ako rýchlo sa dokáže vypariť voda z dresu, resp., ako približne vyzerá výbuch v kuchyni a tiež to, že to zrejme nebol najlepší nápad. Para zahalila kredenc, intezívne zasyčanie nahradilo úplne ticho a moment viac ako prekvapenia v mojej duši. Žehlička bola dokonale ochladená rovnako, ako ja som bol viec než prekvapený. Proces schovania nástroja sa zrýchlil a nepamätám si presne reakciu rodičov, akurát viem, že túto žehličku viac už nepoužívali. Výbuch sa mi asi celkom zapáčil, pretože o niekoľko rokov neskôr som si zriadil v našej pivnici chemické laboratórium so zameraním na skúmavkové a iné výbuchy.
Na konci každého príbehu by malo byť nejaké mravné poučenie. Nuž ja by som to uzavrel iba tým, že sa neoplatí nechávať malých chlapcov dlho samých o samote, obzvlášť ak si potrebujú niečo vysušiť a tak isto, že nie je treba byť nad mieru prísny voči deťom, veď sami sme sa cez všeličo kadečomu aj zlou skúsenosťou priučili…