Autor hrubo-admin (Page 3 of 19)

Článok, resp. interview zverejnené v časopise Rozsievač – 3.2016

Peter Hrubo, motorkár a hokejista, avšak hlavne nasledovník Krista, o ktorom s vášňou svedčí aj ďalším. Od roku 2007 je riaditeľom Tréningového centra Kompas (TCK), ktorého túžbou je životom inšpirovať a trénovať mládežníckych vedúcich a pomáhať im pri výchove ďalšej generácie nasledovníkov Krista v cirkvi, ale je to naozaj tak?

Nie všetkým čitateľom Rozsievača si známou osobou. Môžeš im niečo o sebe prezradiť?

Som manželom ženy, ktorá je pre mňa zosobnením Božieho požehnania. Máme dve deti. Obä sú vysokoškoláčky, staršia dcéra je viac ako rok šťastne vydatá za vikára nášho zboru (CB) a mladšia, ak nie je v Trnave v škole, je doma s nami. Vediem tím 25-tich pracovníkov TCK. Bývame v Žiline.

Ako si sa dostal k Bohu

Som z tradičnej kresťanskej rodiny. Navštevovali sme Bohoslužby jedenkrát za rok. Považoval som sa za ateistu. Uveril som v čase socializmu cez svedecký život mladých ľudí a tiež prostredníctvom čítania pašovanej kresťanskej literatúry. Výzvu k obráteniu som dostal na stretnutí evanjelickej mládeže v Lazoch pod Makytou od neznámeho brata z apoštolskej cirkvi.

A ku službe v kresťanskej organizácií?

Nikdy by som si nepomyslel, že niekedy budem pracovať v kresťanskej organizácií. Po páde komunizmu som sa živil programovaním, predajom software, investičným podnikaním a neskôr vedením oddelenia dovozov zahraničného obchodu (Metsa Tissue a.s.). Na konferencií IFES som dostal Božiu výzvu opustiť prácu v biznise a vstúpiť na plný úväzok do služby mladej generácií študentov. Táto výzva ma nenadchla, vždy som miloval svoju prácu. Ale i tak, už o rok som sa uchádzal o prácu vo Vysokoškolskom Biblickom Hnutí (VBH). Tam som pracoval osem rokov.

Prečo tam už nepracuješ?

Milujem zmenu a tímovú prácu. Neviem dobre fungovať bez tímu, preto chodím radšej hrávať ľadový hokej, než do fitka. Ale ešte stále navštevujem stretnutia VBH na internátoch. Rád slúžim vysokoškolákom, je to pre mňa niečo ako veľmi podnetné hobby.

Prečo teraz práve TC Kompas?

Spoluzakladateľ TCK (pôvodne SIEŤ-e) Danny Jones mi popisoval víziu učeníctva a prípravy vedúcich pracovníkov s mládežou na Slovensku a tiež širší kontext služby v krajinách bývalého východného bloku – prácu Josiah Venture. To, čo ma zaujalo, bola vízia a stratégia úzkeho prepojenia služby TCK s miestnym zborom. Moja skúsenosť a pozorovania zo služby formovali moje teologické presvedčenie, že v našom kultúrnom kontexte, primárnym nositeľom misie, vízie, služby aj výchovy má byť miestny cirkevný zbor, nie misijná organizácia.

Čo to prakticky znamená?

Pointou je, že TCK sa rozhodlo neorganizovať si svoj vlastný tábor, svoju školu, svoj EXIT Tour ale akokoľvek sa len dá, spolupracovať a nechať miestny zbor, aby bol primárnym článkom v misií a výchove. V praxi to znamená, že cez leto s miestnymi zbormi sme síce zorganizovali 13 táborov ale pri ich propagácií je to miestny zbor, respektíve jeho spoločenstvo, ktoré figuruje ako organizátor a nesie aj zodpovednosť za to, ako tábor a jeho následná služba vyzerá. My sa iba staráme o získavanie partnerských tímov, školíme, vzdelávame a pripravujeme mládežnícke tímy a prípadne pomôžeme s prácou po tábore. Vlastníkom aktivít je však miestne spoločenstvo cirkvi. Z našej strany je to asistenčná služba.

Ako to je potom ale so školou pre pracovníkov s mládežou (ŠPM), či EXIT Tour…?

Obdobne. Do školy nepríjmeme hocikoho ale iba tých študentov, ktorí sú zapojení v mládežníckej službe cirkvi a vyšle ich miestny zbor. V projekte EXIT Tour (preventívny program pre stredoškolskú mládež) sú to mládežnícke spoločenstvá miestnych zborov, ktoré organizujú voľnočasové aktivity pre študentov.

Nie je spoločenstvo v Žiline (KCNZ – kresťanské centrum Nový začiatok) dôkazom toho, že Kompasu ide aj o zakladanie nových zborov?

Založenie KCNZ z mojej nezúčastnenej perspektívy, historicky súviselo s nedorozumením medzi vtedajším vedením TCK a pastorom miestneho zboru AC – Nový začiatok. Istotne bolo v záležitosti veľa človečiny. Išlo o výnimočnú udalosť. Avšak medzi TCK a vedením zboru AC došlo k zmiereniu (rok 2007). Pravdou tiež je, že nové vedenie TCK túži po tom, aby boli zakladané nové cirkevné zbory. Nová generácia ľudí potrebuje aj nové prostredie, ktoré bude pre ňu relevantné. Ideálne by bolo, aby iniciátorom nových zborov boli už existujúce cirkevné spoločenstvá. Avšak Kompas sa takýmto iniciátorom stať nechce.

Čo sa stalo s vaším projektom mládežníckej kaviarne – Kompas Café?

Správna rada TCK (zástupcovia mládežníckej službe BJB, CB, AC a ECAV-SEM) sa v roku 2007 rozhodli, že práca na lokálnej úrovni v Žiline nebude pokračovať. Chceli, aby sme sa venovali výlučne celoslovenskej službe. Zastavením lokálnej služby Kompas Café sme sa vyhli práve tomu, aby sme konkurovali mládežníckej práci v miestnych zboroch v našom meste. Kaviareň sme prenajali (je tam jedáleň) ale naďalej ju využívame na organizovanie celoslovenských aktivít, našej školy, školiacich stretnutí…

Nie je to stratou? Nie je vám to ľúto?

Bolo, ale už nie je. Po takmer 10 rokoch vidíme, že to bolo správne rozhodnutie aj keď určitá nostalgia pretrváva. Zmena iba zvýraznila vízu TCK slúžiť miestnym zborom a nie viesť svoju vlastnú službu. Veľkou výhodou je, že tím pracovníkov TCK sa rozšíril do ďalších šiestich miest (Banská Bystrica, Prešov, Bardejov, Košice, Levice, Bratislava). To nám pomáha lepšie byť zapojení a lepšie rozumieť službe a zápasu miestnych cirkevných zborov, a ich (štyroch) denominácií v ktorých naši pracovníci slúžia.

Vraví sa: „Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaš!“ Ako to je s TCK? Koho pieseň spievate?

Verím, že Jeho! Podpora misie TCK je skladačkou príspevkov od približne 500 pravidelných darcov zo Slovenska, UK a USA. Veľkú časť príjmov do rozpočtu tvoria tiež granty od organizácií, malá časť je z projektu 2% z daní fyzických a právnickych osôb. Časť je z prenájmov a ubytovacieho zariadenia, ktoré vlastníme. Tiež sa snažíme ako sa to len dá, aby náklady na službu pokryli tí, ktorým je určená. Napríklad ŠPM študenti, ich zbory, účastníci školení, táborov alebo konferencií…

Vráťme sa teda späť k vašej škole. Nakoľko v nej máte študentov z rôznych denominácií, ako čelíte výzve vyučovať vedúcich s rôznymi teologickými dôrazmi?

Väčšina výuky súvisí s nástrojmi ako študovať Písmo a s praktickými zručnosťami v službe mládeži a dorastu. V oblasti systematickej teológie sa vyhýbame kontraverzným témam. Rešpektujeme tým vierouku jednotlivých denominácií. K vyučovaniu prizývame teológov z cirkví z ktorých sú naši študenti. Určitá zrelosť študentov je tiež pomocou v tom, že už nemajú potrebu riešiť medzidenominačné odlišnosti. V konečnom dôsledku z takmer 200 absolventov ŠPM mi je známe, že iba dvaja zmenili svoju denominačnú príslušnosť a to boli na hrane ešte pred začiatkom svojho štúdia.

Nežijú pracovníci kresťanských organizácií, vrátane Kompasu tak trochu v bubline, vo sebou vytvorenom svete?

Žijú. Človek ako taký má tendenciu vytvárať si svoj vlastný, bezpečný svet. Potrebujú z nej však vychádzať. Pred nejakým časom som si uvedomil, že takmer všetky moje vzťahy sú iba s kresťanmi. Ani trochu som sa necítil dobre, chcel som odísť zo služby a takmer som aj odišiel. Jednofarebný svet je pre mňa smutný svet. Vždy bolo mojou vášňou počúvať, zhovárať sa a premýšľať o živote ľudí, ktorí nepoznajú Krista.

Čo sa teda stalo, že ešte stále pracuješ v kresťanskej organizácií?

Pán Boh mi pomohol urobiť dlhodobý prienik do dvoch sekulárnych kultúr. Jednou bol hokejový tím a v ňom asi 20 spoluhráčov a druhou bolo spoločenstvo vlastníkov bytov v našom dome, kde som vchodovým dôverníkom. Sú to dve veľké miesta, kde som v úplne inom svete s nohami na zemi. Musím sa priznať, že tráviť čas s ľuďmi, načúvať im, pozorovať ich život a zdieľať s nimi dobrú správu je pre mňa vášňou. Nevedel by som žiť bez cieľa a zmyslu a toto sa snažím posúvať ďalej.

Vráťme sa späť k TCK v záverečnej otázke. Čo by malo podľa teba byť trvalým odkazom služby TCK?
Ak sa pýtaš na to, čo by malo byť viditeľným ovocím služby TCK, tak odpoveď je v evanjeliu Jána 15.8 “Tým bude oslávený Otec, keď ponesiete mnoho ovocia a budete mi učeníkmi”. Túžime vidieť a byť súčasťou Božieho konania, hnutia medzi mladou generáciou ľudí, ktorí sú premieňaní Kristom a činia učeníkov, ktorí budú činiť ďalších Jeho učeníkov. V celej histórií našej krajiny sme doposiaľ nezažili celoslovenské duchovné prebudenie. Túžim po tom, aby aj TCK svojou službou prispelo k vzkrieseniu nádeje, že niečo také je na Slovensku z Jeho milosti možné.

otázky kládla Lenka Šimočková

Finančne príliš nákladná sekunda,
Je to pre mňa úplne nová skúsenosť. Keď som bol tinídžer, počas hokejového zápasu tréner na mňa zakričal: „Daj ho na dosku!“ Nanešťastie hra vysokou hokejkou môjho protihráča zapríčinila môj nedávny zážitok.

Nemohol som poriadne spať. Mal som povolené spať iba v sede. Nemohol som rozprávať (je to čudné, byť misionárom a nemôcť rozprávať, ako sa dá takto vôbec existovať?). Od vtedy lepšie rozumiem príbehu o Zachariášovi, ktorý neprehovoril dosť dlhý čas (Lk.2.). Prvých pár dní po operácií zubov som na svoju komunikáciu používal iba tabuľku s fixom. Nemohol som spievať, a pritom veľmi rád spievam a bolo veľmi ťažké niečo zjesť (koniec jedenia jabĺk, teda aspoň na nejaký čas). Všetko, čo som jedol bolo v zmixovanej podobe (polievka, zemiaky, jogurt, mäso, chlieb…). A plná huba všeliakých špagátikov. Keď som odchádzal z ambulancie, povedali mi, že si mám pokračovať čistiť zuby. Niečo ako čierny humor, či čo… srandisti.

Nuž bol to celkom silný zážitok, a ja, určite som fanúšikom silných zážitkov. Môj šofér – staršia dcéra Michaela – mi po výjdení z ambulancie povedala, že vyzerám ako prváčik – bez predných zubov. Dosť ponižujúca predstava ale pravdivá. Najhoršie na tom bolo to, že som sa nemohol z chuti zasmiať, bolo by to príliš bolestivé a kto vie, či by vydržali všetky ztehy. Jednu noc asi tak okolo druhej, keď som nevedel spať, rozhodol som sa počkať do pol tretej, kedy som mal užiť antibiotiká. Počúval som nejaké kresťanské piesne, chválospevy (to bol ten čas, keď som si uvedomil, že nemôžem spievať). A vtedy mi to kliklo. Bol som úplne šťastný a tiež vďačný Pánu Bohu za schopnosť počuť. Ó aký skvelý dar! Ja počujem! Bol som úplne premožený Božou milosťou, starostlivosťou a Jeho dobrotou. Bol to veľmi vzácny životný moment. Naozaj Ho milujem a ďakujem Mu za plnosť života, ktorú mi dáva i takto zakúšať!

Som vo veľkom procese životných zmien v oblasti zažívania a akceptovania (spracovania) bolesti. Môj jazyk lásky je fyzický kontakt. Mimo iné to tiež znamená, že neznášam bolesť. Akúkoľvek! Nech je už i taká najmenšia. Mohol by som rozprávať mnoho príbehov o tom, ako som sa vždy vyhýbal bolesti. Za každú cenu! Nedávno som si však uvedomil, že toto sa musí v mojom živote zmeniť. Musím sa naučiť niesť a zniesť bolesť, ba možno i viac, musím ju dokázať vo svojom živote i prijať (objať). Skutočný muž by mal predsa byť schopný niesť ju a uniesť ju! Mal by som byť schopný odolať jej a byť silným i v bolestivých situáciach v budúcnosti. Veď kto vie, čo čaká Jeho ľudí v posledných časoch? Kto vie, čomu ešte budeme musieť čeliť? A tak som vďačný Pánu Bohu za toto cvičenie.

Operácia i výsledok dopadol dobre, prognózy sú optimistické, umelá kosť bola implantovaná, čakáme na jej uchytenie sa a potom, hurá do druhého kola procesu – mikro operácie. Som vďačný Jemu za túto vzácnu, hoci nákladnú lekciu, a drahú sekundu života.

Tu je zopár riadkov o nás, našej rodine ako aj službe TCK, stačí len kliknúť a čítať…

Miškin svadobný deň (23.august) sa nezadržateľne blíži. Zásielka so svadobnými šatami po troch mesiacoch prišla práve dnes. Žiaľ, nesprávna veľkosť. Máme z toho doma kopec „srandy“… Miška si potrebuje opraviť ešte jednu známku za skúšku, aby ukončila druhý ročník Žilinskej univerzity. Potom sa môže konečne vrhnúť na prípravy svadby a miesta na bývanie. Pred týždňom absolvovala Školu pre pracovníkov s mládežou a musím povedať, že som na ňu hrdý. S radosťou ju pozorujem ako nasleduje Krista.

Daniela zmaturovala minulý mesiac a podala si prihlášku na dve vysoké školy – v Prešove a Trnave. Prázdne hniezdo sa pre nás, rodičov pomaly stáva realitou. Daniela je náš TCK stážista, praktikant v projekte Evanjelizačných Anglických táborov – KECY. Stáž trvá tri mesiace a my sa tešíme z toho, že sa veľa učí o živote, odlišnej kultúre, o sebe samej, ako aj o Pánu Bohu. Toto leto spolu organizujeme desať evanjelizačných anglických táborov a dva FUSION tábory pre 14 cirkevných zborov.

Toto leto čelím niekoľkým výzvam. Mal by som učiť hru na elektrickej gitare na Bratislavskom a Seneckom FUSION tábore. Počas druhého turnusu KECY budem slúžiť s novým tímom a kresťanským zborom z Trenčína. Ostatné týždne som zápasil s technikou, keď som musel na laptope dva krát meniť matičnú dosku. Nakoniec pracujem na stolnom (desktop) počítači po mnohých rokoch. Keďže nie je prenosný, obmedzuje ma v použití, no na druhej strane, ponúka mi viac priestoru a voľného času pre rodinu.
Evka spoločne s tímom žien z ABIGAIL spolu-organizovala Celoslovenskú konferenciu. Niečo nad 120 žien bolo inšpirovaných Jeho prítomnosťou, spoločenstvom a Božím slovom. Evka je v ostatnom čase veľmi zaneprázdnená no napriek tomu zažíva Jeho dobrotu, starostlivosť a prítomnosť.

Nuž na teraz asi toľko. Vedzte, že ste pre nás veľkým požehnaním, povzbudením a podporou v živote i v službe ktorú aj vďaka Vám môžeme konať.

S prianím požehnaného leta
Phf

Prvý turnus letných evanjelizačných táborov je za nami. (KECY – AC Rožňava, CB – Žilina, CB – Levice, ECAV – Bratislava, FUSION – BJB Bratislava). Ďakujem všetkým, ktorí ste nás akokoľvek podporili! Moja historicky prvá účasť na FUSION tábore mi priniesla o sebe neblahé poznanie:

1, Hlasový rozsah mi klesol o cca 4 tóny. Inými slovami, hlasivky sú sval, ak necvičíš, slabneš.
2, V minulosti som mal pocit, že mám takmer absolútny sluch. Po tomto tábore mám o tom vážnu pochybnosť.
3, Zabudol som pískať. 30 rokov som nepískal a zrazu to neviem. Myslel som si, že niečo také sa zabudnúť nedá.

Ale ešte vždy mám vášeň zvestovať dobrú správu a mám zaľúbenie slúžiť mladým ľuďom bez rozdielu na ich svetonázor.

Pán Boh mi dal milosť viesť duchovné rozhovory, vysvetliť evanjelium a klásť výzvy k ďalšiemu kroku ku Nemu. Dve dievčatá váhali s tým, aby dovolili Jemu nechať viesť svoj život, verím však, že ich čas ešte len príde. Avšak môj mladý spolubývajúci urobil vážne životné pozvanie. Povedal mi: „všetko nasvedčuje tomu, že som sa stal kresťanom… Ó aká zmena!“.

Tento týždeň začal druhý turnus letných táborov:
– EDGE – športový tábor ECAV Bardejov,
– KECY – ECAV Košice,
– ECAV – Nové Mesto nad Váhom,
– ECAV – Prešov.
V rámci rodiny našich partnerov (Josiah Venture) včera začal náš, v poradí 1000-ci evanjelizačný tábor. Prvý bol v roku 1994. Aj toto je pre nás veľká inšpirácia vzdať Jemu chválu.

Viď video klikni sem: http://vimeo.com/100403653 alebo blog (v AJ) http://www.josiahventure.com/blog
Váš
PHf

Včera som sa rýchlym krokom ponáhľal do práce, teda aby som bol presnejší, ku autu, aby som odišiel do práce. Narazil som na nemilé prekvapenie.

Zadná pneumatika auta bola spľasnutá. Vravím si, zrejme defekt. Diera však bola na zvláštnom mieste, z boku. Po klinci, či inom predmete príčiny, ani stopy. Potom, keď som sa pozrel na ľavý bok auta, nechcel som veriť vlastným očiam. Oboje dvere a tiež blatník ma pozdravili dlhou, asi dvojmetrovou, krivoľakou ryhou, predpokladám, že od rovnakého autora „pneu“ skazy. Tento rok to bol iba ďalší incident v poradí. Jednu ryhu na dverách už mám na pravej strane, zamiesené cesto z kapoty nášho auta som odstraňoval ešte kedysi v lete a dlho tlejúci ohorok z niekoho načatej cigarety na streche nášho ledva ročného auta som registroval ešte na jeseň.

Začal som tuho premýšľať, čo asi, mi chce autor naznačiť? Parkujem ako ostatní vodiči, nikdy nie na tráve. Topánky si pred vstupom do paneláku čistím na rohožke, susedov zdravím ako prvý a keď mám službu upratovania, vzorne upracem. Povedal by som, že sa snažím dokonca o míľu naviac. Keďže som domový dôverník, bez nároku na odmenu, (pokladám to za moju kontaktnú službu s neveriacimi susedmi) slúžim častým vybavovaním rôznych záležitostí pre blaho obyvateľov nášho domu. A možno to je problém, nie všetci moju činnosť považujú za službu pre ich blaho….

Nuž, aj keď zámer dotyčnej osoby zostáva pre mňa tajomstvom, s ohľadom na správu zo Žilinského večerníka z minulého týždňa o zhorenom aute z vedľajšej ulice, sa radujem z toho, že to „moje“ ešte môžem používať. Že neprepichli všetky štyri pneumatiky alebo, že neodskrutkovali a neodniesli celé kolesá aj s diskmi. Naviac, keď sme si ten večer s manželkou čítali Žalm 95: „…v Jeho rukách sú hlbiny zeme, v Jeho rukách sú končiare vrchov, Jeho je more aj pevnina, čo Jeho ruky učinili“, i „celý okruh zeme“ (Ž.24:1), dospel som k presvedčeniu, že Jeho je úplne všetko! Aj tie veci, ktoré tu dočasne užívame. Aj auto, ktoré mi dal na čas do správy. A to je skvelý pocit, pretože sa tým nemusím príliš zamestnávať. Zostáva mi už len zabrániť prípadnej oxidácií Jeho karosérie a modliť sa a dobrorečiť môjmu nepriateľovi (Mt.5:44). To ostatné je na Ňom, ktorý vlastní oveľa väčšie poklady, než je mne zverené auto a jeho ďalší, z môjho pohľadu neistý osud.
PHf