Kategória: Blog (Page 1 of 14)

Prostredníctvom niekoľkých riadkov sa pokúsim v krátkosti popísať ako vyzeral náš rok 2017.

Na začiatku roka som stál pred výzvou, či mám prijať ponuku na pozíciu generálneho manažéra v žilinskej firme jedného z našich partnerov TCK. Božie prianie bolo pokračovať v službe TCK. Avšak Pán Boh si použil túto výzvu, ktorej prijatie by dalo odpoveď na veľa mojich otázok ktoré mám ohľadne mojej budúcnosti, na spustenie procesu výrazných štrukturálnych zmien v TCK. Po 10-tich rokoch postupne mením svoje pracovné zameranie z výkonného riaditeľa na tzv. Prezidentskú úlohu, t.j. práca v oblasti vízie, reprezentácie organizácie, získavanie podpory pre celoslovenskú službu, na vzťahy so zbormi a partnermi, a na misiu
v rámci partnerskej organizácie Josiah Venture. Proces týchto zmien by mal byť ukončený do konca roku 2018, po zaučení nového člena tímu TCK, ktorý prevezme moje doterajšie úlohy týkajúce sa riadenia.

V januári sme otvorili nový modlitebný portál – virtuálnu modlitebnú miestnosť. Moja túžba posunúť sa vpred v modlitebnom živote dostala cez tento interaktívny nástroj nový podnet. https://www.josiahventure.com/pray/

V lete naša dcéra Michaela ukončila magisterské štúdium a stala sa učiteľkou na základnej škole. Sme na ňu hrdí, vedie si veľmi dobre a miluje svoju prácu, aj keď učiteľstvo je boj. Manžel Marian, kazateľ zboru CB v Žiline, je jej skvelým partnerom. Daniela pokračuje v magisterskom štúdiu marketingu a má pred sebou ešte necelé dva roky štúdia. Tešíme sa z toho, ako prekonáva prekážky a duchovne aj duševne dospieva.

Druhý rok v novom misijnom zbore ZA kostolom sme dostali nové príležitosti nielen slúžiť ale aj stretávať sa s novými hľadajúcimi ľuďmi, ktorí by do klasického zhromaždenia neprišli. Pridal som sa k celoslovenskému tímu tzv. Church-Plant, ktorého víziou je za 10 rokov vidieť v SR 10 nových zborov, 10 misijných komunít a 10 nových potenciálnych vedúcich ďalších zborov. Absolvoval som SOMA školu a získal certifikát trénera na posudzovanie spôsobilosti k vedeniu misijných komunít.

Na jeseň sme podpísali zmluvu na výstavbu nového bytu s minizáhradkou a prístreškom pre auto, ktorý by mal byť dokončený na konci roka 2018. Po ôsmych rokoch máme konečne výhliadku na zmenu v bývaní a väčšiu obývačku pre našu misijnú komunitu. Tešíme sa z toho, hoci je to za cenu nezanedbateľného dlhu.

Tento rok sme s Evkou oslávili 25 výročie sobáša. Manželstvo prevyšuje v pozitívnom ohľade všetky moje očakávania a musím vyznať, že blahorečím dňu pred oltárom! Náš vzťah je skvelým miestom poznávania nás samých, miestom osobného rastu a oslavy nášho tvorcu. Sme vďační Pánu Bohu za fyzické, duševné aj duchovné zdravie.

Ďakujeme Vám za Vaše priateľstvo a partnerstvo v službe pracovníkom s mládežou na Slovensku.

Dnes sme evanjelizačným koncertom v Ružomberku ukončili naše EXIT Tour turné. Slúžiť mnohým študentom je pre mňa jedna z najzaujímavejších častí práce.

Niekedy sme však zaskočení. Napríklad – po prednáške o zdravej rodine za nami prišla jedna študentka a plakala. Vravela: „Rodičia sa rozvádzajú“, to sú tie chvíle, kedy sme v pomykove a nevieme ako reagovať.

Neskôr nám jej triedna učiteľka prezradila, že z 22 študentov v jej triede, iba traja sú z nerozvedenej rodiny. „Na prvý pohľad všetci vyzerajú fajn, ale…“

Keď nevieme ako reagovať, zostáva nám iba sa modliť!

A je to za nami! Ďakujem za modlitby počas mojej služby na našej JV konferencií.

V prvej prednáške som mal veľa neistoty a bol som v časovej tiesni (inými slovami, nič moc…), ale druhá a tretia už išli veľmi fajn. Konferencia bola high-tech, jeden deň sme chodili po miestach Moravských bratov. Konferencia bola veľmi inšpirujúca a veľa sme sa naučili. Zo Slovenska nás tu bolo 45, obhájili sme víťazstvo vo futbalovom turnaji a tešime sa na to, ako budeme odovzdávať to, čo sme sa tu naučili ďalej.

Ak by ste sa chceli niečo dozvedieť o Jeho hnutí (žiaľ iba v AJ), pokračujte v čítaní:
If you are interested in further study in this area of movements. I want to make you aware of three opportunities:
1) If you’d like to listen to the Moravian tour, or any of the talks from the conference, they are being uploaded on Sound Cloud. You can currently find the Moravian tour by searching for „Josiah Venture“ on Sound Cloud. Also, be sure to check back on the Josiah Venture site for all of the talks, which will be uploaded soon: https://www.josiahventure.com/media/
2) If you’re interested in reading more about the Moravians, let me recommend two free resources. For a quick study, read the Christian History Magazine about Zinzendorf and the Moravians here: https://www.christianhistoryinstitute.org/magazine/issue/zinzendorf-and-the-moravians/. For more information, download J.E. Hutton’s great book in a variety of formats: http://www.gutenberg.org/ebooks/2099.

Traja členovia nášho tímu (Peter M., Hudson J. and Drahoš S.) vycestovali s TCK ozvučením, svetlami a video systémom v dvoch dodávkach na pomoc nášmu partnerskému JV tímu v Slovinsku.

Pomáhajú s podujatiami s Nick-om Vujicic-om. Nick od dnešného dňa až do konca týždňa slúži na stredných školách s prevenčným programom proti šikanovaniu. Podujatie sa tiež bude vysielať po celom Slovinsku.

Prosím modlite sa za celý organizačný tím, za ochranu (Peťo si už stihol zlomiť prst pri nakladaní aparatúry) múdrosť a pôsobenie Jeho Ducha počas celej akcie. Naším snom je zorganizovať podobné evanjelizačné a tiež preventívne podujatie s Nickom aj na školách na Slovensku. Vďaka

Po niekoľkých rokoch otvoreného pozvania, sme konečne uskutočnili návštevu u nášho priateľa (budem ho nazývať Marek) v New York-u.

Poznám ho viac ako 14 rokov zo služby v Kompase (TCK). V čase ekonomických turbulencií TCK sa spolupodieľal na zachovaní našej misie. Vraví sa, že v núdzi poznáš priateľa. Marek je priateľom. Dva roky sme spolupracovali v správnej rade jednej misijnej organizácie a vždy som obdivoval jeho nadhľad. Pochádza z bývalej Juhoslávie. Je z aristokratickej rodiny, židovského pôvodu, otec pracoval v diplomatických službách. Rodičia uverili v Krista v dospelosti, čo malo vplyv aj na život ich detí. Marek sa osobne stretol s Kristom vo svojich 17 rokoch. Vojna na Balkáne ho prinútila doštudovať univerzitu s oneskorením a s ohľadom na to, že jeho súrodenci už žili v USA, pokračoval v štúdiách na škole v Pensylvánií. Niekoľko rokov pracoval v americkej nadácií, ktorá financovala organizácie najmä sociálneho charakteru.

Počas návštevy NYC sme s Marekom strávili veľa času (najmä v zápchach), pri akejkoľvek téme hovoril faktograficky s neuveriteľným prehľadom. V mnohom mi pripomenul žurnalistu Malcolm-a Gladwell-a a jeho knihu Outlieres. Marek má fotografickú pamäť a výnimočnú schopnosť rozumieť súvislostiam. V živote som stretol iba jedného človeka s tak veľkým rozhľadom a tak širokým srdcom. Viac než 10 rokov pracuje na Manhattan-e pre finančnú skupinu, ktorá laicky povedané robí fúzie, nakupuje firmy, a potom ich predáva. Jeho najhorší obchod bol, keď kúpil firmu za 200 miliónov dolárov. Skôr ako ju predali, skrachovala. Vraví však, že dôležité je, aby sa straty v dlhodobom meradle kompenzovali s obchodmi, ktoré prinášajú zisk.

Marek po nás prišiel, na americké pomery prekvapivo, malou Mazdou. Ledva sme do nej naložili naše kufre. Neskôr, medzi rečou spomenul, že by si mohol kúpiť top Mercedes ale nedáva mu zmysel, aby platil za niečo tak veľa peňazí a potom sa rozčuľoval, keby mu ho niekto na parkovisku odrel (čo nie je v NYC niečo nezvyčajné). Každé auto, ktoré má, sa snaží úplne dojazdiť, potom má dobrý pocit, že bolo dobre využité. Má presvedčenie, že zdravá ekonomika nemôže byť postavená na spotrebe, konzume ale na dlhodobých investíciach (napr. školstvo a veda). Pri nákupoch svoje rozhodnutia sa snaží robiť na základe potrieb, nie chcenia. (Napr. nevlastní žiadne hodinky, pretože mobil mu ukazuje koľko je hodín.) Bývajú vo štvrti v New Jersey (15 minút od NYC v prípade, že nie je zápcha). Žijú medzi obyčajnými ľuďmi, v relatívne malom dome s rodičmi svojej ženy (bývalí misionári – teológ a doktorka v minulosti slúžiaca v Kongu), s tromi deťmi a veľmi častými návštevami. V ich kuchyni som sa cítil ako u starej mamy, dosť stiesnené, všetko výdatne využívané. Interiér prezrádzal, že prednosť pred fancy zariadením má účelnosť. Preto ošúchaná kúpeľňová polica bola stále v norme. U nich doma som si uvedomil, koľko vecí máme iba pre radosť a teda naviac.

Predtým, ako sa Marek oženil, dohodol sa so svojou ženou, že budú žiť čo najjednoduchší život, nakoľko veria, že veci zbytočne zotročujú (Mt.6.19-21). Žije v presvedčení, že čím má človek menej, tým viac je slobodným. Najradšej by nič nevlastnil. Sťažoval si, ako kvôli nehnuteľnostiam svojich rodičov musí každý rok cestovať po Srbsku a Čiernej Hore a riešiť prenájmy a kadečo, čo s tým súvisí. Ak by mohol, rád by sa toho zbavil. Keď nič nemáš (teda okrem jedla, oblečenia a nejakej strechy nad hlavou) ani nemáš o čo prísť, a teda si vlastne v kľude.

K otázke, do čoho teda investujú sa vyjadril jednoducho. Vzťahy, cestovanie a s ním spojené poznávanie, vzdelávanie a zmysluplná pomoc núdznym. (Napríklad, na osobnej úrovni vedie pre záujemcov, študentov klub matematiky. Možno aj preto jeho najstarší syn vyhral americkú matematickú olympiádu.) Vraví, že v Amerike sa veľmi uprednostňujú humánne vedy (majstri esejí) a technické myslenie je vytesňované. Marek poskytuje štipendiá najmä nadaným študentom prírodných vied. V Mexiku pomáha s investíciami do sociálnej práce (oblasť zdravotníctva) a do projektov budovania infraštruktúry – recyklácia zničených asfaltových ciest a stavba nových. Všetky investície sa snaží zlúčiť s princípom: „Naučiť chytiť rybu je lepšie, ako ju len ponúknuť na konzumáciu.“.

Počas našej cesty za morom sme stretli niekoľko veľmi úspešných a bohatých mužov, kresťanov. U všetkých sme videli srdce slúžiť a zaujímať sa o druhých. U Marka sme však boli inšpirovaní najviac. Bola to dobrá lekcia o tom, že môžeme žiť jednoducho a slúžiť tým, kým sme a pritom nám ku tomu príliš veľa netreba. Veď náš poklad je u Neho.

Peter Hrubo

Po 86 rokoch, 8 mesiacoch aj 15 dňoch sme sa včera rozlúčili s Evkiným otcom.

Bol to skvelý muž viery. Keď ho v roku 1985 uväznili pre prílišnú aktivitu s mladými ľuďmi, jeden z jeho kolegov, farárov to komentoval slovami: „Nemusel byť až taký tvrdohlavý…“. A pritom, to bolo na ňom to najlepšie! On vedel komu uveril a tak vyzeral aj jeho život. „Každému farárovi by sa to zišlo…“, komentoval, keď ho prepustili z väzenia.

Bol to muž, ktorý pozeral vpred, na fakulte ho spolužiaci prezývali „Lev“. Bol poctivý a veľmi priamy. Bol spoluzakladateľom Evanjelickej aliancie na Slovensku, ktorej aj nejaký čas predsedal, Modlitebného bratstva a Modlitebného spoločenstva. Bol aktívny vo väzenskej službe, navštevoval chorých, nebál sa tvrdej práce na duchovnom poli ani na (cirkevných) stavbách. Vyznával, že je pre neho cťou trpieť pre Krista.

Stratili sme skvelý vzor ale vieme, že iba na chvíľu! A predsa mnoho po ňom zostalo! Vlastne to najlepšie som dostal ja v podobe jeho dcéry.

Na EXIT Tour zvyknem mať prednášku na tému: “Prevencia pred nezamestnanosťou”. Pre stredoškolákov z gymnázií túto tému vediem smerom o profesnom úspechu v živote. Čo nám zaručuje, aby sme boli úspešní? Ako je úspech vôbec definovaný? Malcolm Gladwell ho definuje ako kombináciu talentu, usilovnosti a príležitosti. Jednoduchá rovnica:
ÚSPECH=TALENT+ÚSILIE+PRÍLEŽITOSŤ

Talent je niečo, s čím sa narodíme, niečo, čo nám po rozvinutí umožní byť výnimočnými. Na to, aby sme ho však vedeli využiť nevyhnutne potrebujeme úsilie. Človek potrebuje približne 10.000 hodín cvičenia, praxe, tréningu na to, aby svoj talent svojou prácou dostal na stupeň majstrovstva. Tento čas je dosť dlhý na to, aby sa dalo v dospelosti dohoniť zanedbané. Toto leto som sa začal učiť na bicie a je mi jasné, že i napriek svojmu talentu, už nikdy nedobehnem tých, ktorí začali keď boli iba tinédžermi. Jednoducho, ja si neviem (a ani nemôžem a ani nechcem) nájsť na cvičenie toľko času, ako mu venovali majstri. Naviac, úspech nezaručuje ani tento druhý predpoklad. K úspechu ešte treba dostať príležitosť ukázať svoj talent so svojou pracovitosťou. Ak sa správna príležitosť nenaskytne, úspech sa nedostaví.

Toto leto som dostal príležitosť premýšľať o úspechu hlbšie. Možno to poznáte, keď sa „smola“ lepí na päty. Neviem prečo ale zlé okolnosti milujú spoločné stretnutia. V jeden týždeň sa zrazu nakopili. Musel som dosť veľa platiť za vybité zuby, bol som na tábore a kolega z partnerskej organizácie mi telefonoval, že mám okamžite riešiť a aj vyriešiť situáciu v komunikácií medzi dvoma tímami. V ten istý deň som dostal výsledky hodnotenia z European Leadership Forum z ktorých som sa dozvedel, že som v porovnaní s ostatným členmi nášho školiaceho tímu dostal za svoje vyučovanie najnižšie hodnotenie. Toto bolo dosť nové, neviem o tom, že by som bol niekedy v niečom priemerný, nie to ešte najhorší. V ten istý týždeň som bol na tábore, kde sa veľa odo mňa nechcelo. Učil som dve dievčatá hrať na elektrickú gitaru. Prvý krát držali gitaru v rukách. Naviac, jedno z nich nebolo ochotné vzdať sa svojich dlhých nechtov. Veľa progresu som nezaznamenal. Mal som tam ešte prekladať jednu tému a anglického jazyka ale kolega mi povedal, že si už našiel iného… Celý čas som sa cítil ako keď odchádzate na dôchodok z práce, ktorú milujete. Všetci si ťa vážia, možno ti dajú na rozlúčku Rolex-ky (drahé hodinky), ale vnútorne cítiš, že si tu naviac, tvoj čas je u konca! Nie si tu už potrebný.

Nuž, čo už, nepríjemná skúsenosť! A predsa dosť dobrá na to, aby som začal uvažovať o tom: „Čo je pre človeka skutočným úspechom?“ A čo ak niekto nemá talent alebo má problém „vydať“ úsilie a čo keď nedostane ani príležitosť? Veľa som premýšľal o svojej identite v Kristu, ktorou sa tak často v kresťanských kruhoch oháňame. A vtedy som z časti porozumel vyučovaniu o úspechu. Úspech zaručuje jedine On. Mám na mysli úspech, ktorý nesúvisí s tým, kým sme, čo vieme alebo čo odprezentujeme. Súvisí však s Jeho nepopísateľnou milosťou a prijatím. To považujem za skutočný úspech, totiž patriť Jemu!

Na konci marca pán prezident zvolal na svoj žilinský výjazd malú skupinu asi dvadsiatich ľudí. Stretnutia sa zúčastnili zástupcovia tretieho sektora, niekoľko nezávislých poslancov a predstaviteľov kultúrnych organizácií. Stretnutie bolo krátke, veľmi srdečné, ľudské. Snažili sme sa spoločne popísať stav našej spoločnosti po voľbách a zároveň jej výhliadky do budúcnosti.

Nechcem rozpisovať čo kto povedal, ale uvádzam iba niekoľko svojich, rýdzo subjektívnych postrehov zo stretnutia.

Všetci sme konštatovali, že naša spoločnosť vykazuje úpadok, avšak v diskusií som nadobudol pocit, že ľudia zo sekulárneho prostredia vnímajú stav spoločnosti o niečo pozitívnejšie ako kresťanskí zástupcovia. Možno je to aj tým, že my kresťania máme našu nádej u Neho a teda stav našej spoločnosti nie je pre nás top prioritou. V diskusiách to vyznieva, že sme ľudia, ktorí kvôli Kristovmu zasľúbeniu života po, nemusíme vynaložiť maximálne úsilie zmeniť veci tu (veď aj tak to zhorí…).

Na druhej strane bolo zrejmé, že máme tendenciu niektoré skutočnosti súčasnosti, aj kvôli historickým skúsenostiam, zľahčiť a nepripúšťať si očividné fakty o našom postupnom zániku (ekológia, ekonomika, morálka). Verím, že citeľný stret s realitou úpadku nám v budúcnosti veľmi uľahčí svedectvo o nádeji, ktorou je On.

Prekvapilo ma, že prezident nášho štátu nevidí “za každým nákupom štátu” oligarchu, či finančnú skupinu. To pokladám za pozitívum. Neviem prečo sme v tejto veci spolu stopercentne nesúzvučili, ale je kľudne možné, že média zohrávajú v mienkotvornom procese našej spoločnosti do nejakej miery medvediu službu. Predpokladám, že hlava nášho štátu vidí túto situáciu realistickejšie ako my, čitatelia dennej a inej tlače.

Dotkli sme sa otázky nedostatku úctyhodných vizionárov (ľudí s pozitívnym kreditom) v radoch politikov. Nerozoznávanie, resp. nedostatok kritického myslenia mladej generácie (prvovoliči a ĽS Naše Slovensko) je mementom najmä pre nás rodičov, pedagógov a pracovníkov s mládežou. Zaneprázdnenosť nám nesmie zabrániť v záujme o nich. Veď jedno z najcennejšieho čo v našej krajine máme sú práve mladí ľudia. Som presvedčený, že mladým ľuďom veľmi málo rozumieme. V diskusií som spomenul niektoré zo zistení o mladej generácií a potrebe na tieto skutočnosti reagovať. Môj bývalý spolužiak z výšky reagoval, že sa jedná iba o generačný rozdiel, ktorý sa vekom určite dorovná. Obávam sa, že sa tak ľahko nedorovná…

Stretnutie ma vedie k otázkam o tom, na čom vlastne stojí sekulárna etika. Úprimne povediac, nie je mi jasné to, čo udrží neveriaceho človeka konať dobro, rozpoznať dobro a usilovať o dobro. V každom prípade, je medzi nami veľa ateisticky zmýšľajúcich ľudí, ktorým záleží na tom v akom svete žijú. Neformálny čas so zúčastnenými po diskusií bol pre mňa obdobne prínosný ako ten počas diskusie. Kolega zo staničky povedal: „Zdá sa, že sa musím skamarátiť s kresťanmi, aby som rozumel, ako premýšľajú“. Žeby hodená rukavica?

Bol som hrdý na diskusné príspevky reprezentantov „protestanského krídla“ (Marián Kaňuch a Eva Myjavcová). Boli priamočiare, jasné, stručné, múdre a praktické.

Po stretnutí som si nebol celkom istý, čo bolo presným cieľom nášho stretnutia a či zo stretnutia budú nejaké praktické východiská, avšak isté je, že inkarnačný náklon pána prezidenta je viac než pozitívnym signálom toho, že na tomto poste máme konečne človeka, ktorý má záujem, ktorý tvrdo pracuje a ktorému záleží na tom, v akej spoločnosti žijeme.

Peter Hrubo

Pozvanie mnohých na stretnutie bolo príjemným prekvapením a zároveň potvrdením toho, že Slováci si zvolili dobre. Veď ktorý z predchádzajúcich našich prezidentov prejavil nejaký záujem ísť medzi ľudí, ísť s kožou na trh, zdielať sa so svojimi názormi a načúvať názory iných? Pozvánka na meno s vlastnoručným podpisom prezidenta bola potvrdením konca arogancie a zároveň predzvesťou závanu sviežeho „vzduchu“ na našej politickej scéne.

Pán prezident otvoril stretnutie približne dvadsať minútovým príhovorom, popísaním stavu našej krajiny a výzvou prítomným osobnostiam nášho kraja, mobilizovať svoje okolie k nastávajúcim voľbám.

Pridávam niekoľko myšlienok a poznámok z príhovoru: „Je na tom Slovensko naozaj tak, že iba potrebuje niečo málo vylepšiť alebo treba niečím vážne pohnúť?“

Vedel som, že stav našej krajiny je taký aký je… No i tak ma prekvapilo konštatovanie hlavy štátu, že kým sme doteraz hovorili, že v zdravotníctve máme systémový problém, teraz to už netvrdíme, pretože tu systém vlastne nemáme. „Štát má 80 až 100%-ný vplyv na zdravotníctvo“, výsledky sú však žalostné. Korupcia je tam, kde je absencia jasných pravidiel, u nás jasné pravidlá absentujú. Sme pozadu. Dôvodom sú príliš úzke vzťahy a príležitosť k ľahkému obohateniu sa.

Obdobne je to so školstvom. Najväčším darom, pokladom nášho štátu sú ľudia! „Málo však myslíme na budúcnosť a pritom naši ľudia mali vždy dobrý inštinkt. Najlepšie, čo mohli urobiť pre svoje deti bolo dať im vzdelanie.“ Učiteľov si naša spoločnosť vážila. Dnes je však všetko inak. „Horší pôvod nesmie byť predpokladom na horšie výsledky.“ Cieľom školstva je pomôcť mladému človeku lepšie sa pripraviť na život. Stav nášho školstva je však žalostný.

Apel pána prezidenta na nás bol nedať sa znechutiť, nestratiť nádej a zároveň povzbudiť ľudí okolo nás k tomu, aby sme si vybrali takú politickú stranu, ktorá má vo svojom programe jasne zadefinovanú prioritu urobiť systémové zmeny v školstve a zdravotníctve. Sľubované zmeny však nesmú byť iba proklamované, vágne, musia byť merateľné!

Diskusia bola rôznofarebná. Niektoré príspevky a otázky boli konštruktívne, niektoré negujúce to, čo bolo prezidentom komunikované, napríklad: „Aký problém? Stejne sme na tom oveľa lepšie ako ľudia v štátoch 3tieho sveta…“. Iné útočné a provokujúce, napríklad: “Čo od nás vlastne chcete? Veď je to vaša práca!”. Prezident reagoval na príspevky prítomných s pokojom, s prehľadom, bez floskulí, jasne a k veci. Osobne som bol sklamaný z niektorých komentárov ľudí na vedúcich pozíciach, ktoré vykazovali stratu nádeje a viery v zlepšenie. Bol v nich pesimizmus, skepsa. Ako ľudia na vedúcich pozíciach si nemôžeme dovoliť niečomu takému podľahnúť! Máme i my presvedčenie, že niet nádeje na zlepšenie, že všetci sú skorumpovaní alebo sme ľuďmi viery a nádeje?

Po diskusií bolo milé osobne sa stretnúť s prezidentom, prehodiť niekoľko viet a popriať mu Božie požehnanie k jeho, vlastne k nášmu spoločnému úsiliu. Je totiž zrejmé, že na výzvy o ktorých sme spoločne premýšľali, určite nebudeme stačiť sami. Hoci je celá naša spoločnosť poznačená porušením, vrátane nás samých, predsa len vieme u koho je nádej. Nevzdávajme sa! Nehľadajme ideál, ktorý tu na zemi neexistuje! Prestaňme si sťažovať! Modlime sa! (1.Tim.2.1-4.) Verme Jemu! Apelujme na iných (na priateľov, rodičov, starých rodičov…) v zmysle posolstva Písma i v zmysle odkazu nášho prezidenta a poďme v sobotu 5.3.2016 voliť!

Peter Hrubo

Článok, resp. interview zverejnené v časopise Rozsievač – 3.2016

Peter Hrubo, motorkár a hokejista, avšak hlavne nasledovník Krista, o ktorom s vášňou svedčí aj ďalším. Od roku 2007 je riaditeľom Tréningového centra Kompas (TCK), ktorého túžbou je životom inšpirovať a trénovať mládežníckych vedúcich a pomáhať im pri výchove ďalšej generácie nasledovníkov Krista v cirkvi, ale je to naozaj tak?

Nie všetkým čitateľom Rozsievača si známou osobou. Môžeš im niečo o sebe prezradiť?

Som manželom ženy, ktorá je pre mňa zosobnením Božieho požehnania. Máme dve deti. Obä sú vysokoškoláčky, staršia dcéra je viac ako rok šťastne vydatá za vikára nášho zboru (CB) a mladšia, ak nie je v Trnave v škole, je doma s nami. Vediem tím 25-tich pracovníkov TCK. Bývame v Žiline.

Ako si sa dostal k Bohu

Som z tradičnej kresťanskej rodiny. Navštevovali sme Bohoslužby jedenkrát za rok. Považoval som sa za ateistu. Uveril som v čase socializmu cez svedecký život mladých ľudí a tiež prostredníctvom čítania pašovanej kresťanskej literatúry. Výzvu k obráteniu som dostal na stretnutí evanjelickej mládeže v Lazoch pod Makytou od neznámeho brata z apoštolskej cirkvi.

A ku službe v kresťanskej organizácií?

Nikdy by som si nepomyslel, že niekedy budem pracovať v kresťanskej organizácií. Po páde komunizmu som sa živil programovaním, predajom software, investičným podnikaním a neskôr vedením oddelenia dovozov zahraničného obchodu (Metsa Tissue a.s.). Na konferencií IFES som dostal Božiu výzvu opustiť prácu v biznise a vstúpiť na plný úväzok do služby mladej generácií študentov. Táto výzva ma nenadchla, vždy som miloval svoju prácu. Ale i tak, už o rok som sa uchádzal o prácu vo Vysokoškolskom Biblickom Hnutí (VBH). Tam som pracoval osem rokov.

Prečo tam už nepracuješ?

Milujem zmenu a tímovú prácu. Neviem dobre fungovať bez tímu, preto chodím radšej hrávať ľadový hokej, než do fitka. Ale ešte stále navštevujem stretnutia VBH na internátoch. Rád slúžim vysokoškolákom, je to pre mňa niečo ako veľmi podnetné hobby.

Prečo teraz práve TC Kompas?

Spoluzakladateľ TCK (pôvodne SIEŤ-e) Danny Jones mi popisoval víziu učeníctva a prípravy vedúcich pracovníkov s mládežou na Slovensku a tiež širší kontext služby v krajinách bývalého východného bloku – prácu Josiah Venture. To, čo ma zaujalo, bola vízia a stratégia úzkeho prepojenia služby TCK s miestnym zborom. Moja skúsenosť a pozorovania zo služby formovali moje teologické presvedčenie, že v našom kultúrnom kontexte, primárnym nositeľom misie, vízie, služby aj výchovy má byť miestny cirkevný zbor, nie misijná organizácia.

Čo to prakticky znamená?

Pointou je, že TCK sa rozhodlo neorganizovať si svoj vlastný tábor, svoju školu, svoj EXIT Tour ale akokoľvek sa len dá, spolupracovať a nechať miestny zbor, aby bol primárnym článkom v misií a výchove. V praxi to znamená, že cez leto s miestnymi zbormi sme síce zorganizovali 13 táborov ale pri ich propagácií je to miestny zbor, respektíve jeho spoločenstvo, ktoré figuruje ako organizátor a nesie aj zodpovednosť za to, ako tábor a jeho následná služba vyzerá. My sa iba staráme o získavanie partnerských tímov, školíme, vzdelávame a pripravujeme mládežnícke tímy a prípadne pomôžeme s prácou po tábore. Vlastníkom aktivít je však miestne spoločenstvo cirkvi. Z našej strany je to asistenčná služba.

Ako to je potom ale so školou pre pracovníkov s mládežou (ŠPM), či EXIT Tour…?

Obdobne. Do školy nepríjmeme hocikoho ale iba tých študentov, ktorí sú zapojení v mládežníckej službe cirkvi a vyšle ich miestny zbor. V projekte EXIT Tour (preventívny program pre stredoškolskú mládež) sú to mládežnícke spoločenstvá miestnych zborov, ktoré organizujú voľnočasové aktivity pre študentov.

Nie je spoločenstvo v Žiline (KCNZ – kresťanské centrum Nový začiatok) dôkazom toho, že Kompasu ide aj o zakladanie nových zborov?

Založenie KCNZ z mojej nezúčastnenej perspektívy, historicky súviselo s nedorozumením medzi vtedajším vedením TCK a pastorom miestneho zboru AC – Nový začiatok. Istotne bolo v záležitosti veľa človečiny. Išlo o výnimočnú udalosť. Avšak medzi TCK a vedením zboru AC došlo k zmiereniu (rok 2007). Pravdou tiež je, že nové vedenie TCK túži po tom, aby boli zakladané nové cirkevné zbory. Nová generácia ľudí potrebuje aj nové prostredie, ktoré bude pre ňu relevantné. Ideálne by bolo, aby iniciátorom nových zborov boli už existujúce cirkevné spoločenstvá. Avšak Kompas sa takýmto iniciátorom stať nechce.

Čo sa stalo s vaším projektom mládežníckej kaviarne – Kompas Café?

Správna rada TCK (zástupcovia mládežníckej službe BJB, CB, AC a ECAV-SEM) sa v roku 2007 rozhodli, že práca na lokálnej úrovni v Žiline nebude pokračovať. Chceli, aby sme sa venovali výlučne celoslovenskej službe. Zastavením lokálnej služby Kompas Café sme sa vyhli práve tomu, aby sme konkurovali mládežníckej práci v miestnych zboroch v našom meste. Kaviareň sme prenajali (je tam jedáleň) ale naďalej ju využívame na organizovanie celoslovenských aktivít, našej školy, školiacich stretnutí…

Nie je to stratou? Nie je vám to ľúto?

Bolo, ale už nie je. Po takmer 10 rokoch vidíme, že to bolo správne rozhodnutie aj keď určitá nostalgia pretrváva. Zmena iba zvýraznila vízu TCK slúžiť miestnym zborom a nie viesť svoju vlastnú službu. Veľkou výhodou je, že tím pracovníkov TCK sa rozšíril do ďalších šiestich miest (Banská Bystrica, Prešov, Bardejov, Košice, Levice, Bratislava). To nám pomáha lepšie byť zapojení a lepšie rozumieť službe a zápasu miestnych cirkevných zborov, a ich (štyroch) denominácií v ktorých naši pracovníci slúžia.

Vraví sa: „Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaš!“ Ako to je s TCK? Koho pieseň spievate?

Verím, že Jeho! Podpora misie TCK je skladačkou príspevkov od približne 500 pravidelných darcov zo Slovenska, UK a USA. Veľkú časť príjmov do rozpočtu tvoria tiež granty od organizácií, malá časť je z projektu 2% z daní fyzických a právnickych osôb. Časť je z prenájmov a ubytovacieho zariadenia, ktoré vlastníme. Tiež sa snažíme ako sa to len dá, aby náklady na službu pokryli tí, ktorým je určená. Napríklad ŠPM študenti, ich zbory, účastníci školení, táborov alebo konferencií…

Vráťme sa teda späť k vašej škole. Nakoľko v nej máte študentov z rôznych denominácií, ako čelíte výzve vyučovať vedúcich s rôznymi teologickými dôrazmi?

Väčšina výuky súvisí s nástrojmi ako študovať Písmo a s praktickými zručnosťami v službe mládeži a dorastu. V oblasti systematickej teológie sa vyhýbame kontraverzným témam. Rešpektujeme tým vierouku jednotlivých denominácií. K vyučovaniu prizývame teológov z cirkví z ktorých sú naši študenti. Určitá zrelosť študentov je tiež pomocou v tom, že už nemajú potrebu riešiť medzidenominačné odlišnosti. V konečnom dôsledku z takmer 200 absolventov ŠPM mi je známe, že iba dvaja zmenili svoju denominačnú príslušnosť a to boli na hrane ešte pred začiatkom svojho štúdia.

Nežijú pracovníci kresťanských organizácií, vrátane Kompasu tak trochu v bubline, vo sebou vytvorenom svete?

Žijú. Človek ako taký má tendenciu vytvárať si svoj vlastný, bezpečný svet. Potrebujú z nej však vychádzať. Pred nejakým časom som si uvedomil, že takmer všetky moje vzťahy sú iba s kresťanmi. Ani trochu som sa necítil dobre, chcel som odísť zo služby a takmer som aj odišiel. Jednofarebný svet je pre mňa smutný svet. Vždy bolo mojou vášňou počúvať, zhovárať sa a premýšľať o živote ľudí, ktorí nepoznajú Krista.

Čo sa teda stalo, že ešte stále pracuješ v kresťanskej organizácií?

Pán Boh mi pomohol urobiť dlhodobý prienik do dvoch sekulárnych kultúr. Jednou bol hokejový tím a v ňom asi 20 spoluhráčov a druhou bolo spoločenstvo vlastníkov bytov v našom dome, kde som vchodovým dôverníkom. Sú to dve veľké miesta, kde som v úplne inom svete s nohami na zemi. Musím sa priznať, že tráviť čas s ľuďmi, načúvať im, pozorovať ich život a zdieľať s nimi dobrú správu je pre mňa vášňou. Nevedel by som žiť bez cieľa a zmyslu a toto sa snažím posúvať ďalej.

Vráťme sa späť k TCK v záverečnej otázke. Čo by malo podľa teba byť trvalým odkazom služby TCK?
Ak sa pýtaš na to, čo by malo byť viditeľným ovocím služby TCK, tak odpoveď je v evanjeliu Jána 15.8 “Tým bude oslávený Otec, keď ponesiete mnoho ovocia a budete mi učeníkmi”. Túžime vidieť a byť súčasťou Božieho konania, hnutia medzi mladou generáciou ľudí, ktorí sú premieňaní Kristom a činia učeníkov, ktorí budú činiť ďalších Jeho učeníkov. V celej histórií našej krajiny sme doposiaľ nezažili celoslovenské duchovné prebudenie. Túžim po tom, aby aj TCK svojou službou prispelo k vzkrieseniu nádeje, že niečo také je na Slovensku z Jeho milosti možné.

otázky kládla Lenka Šimočková