V marci 2010 som prežil zopár dní na Filipínach, kde sa konalo stretnutie mládežníckych pracovníkov celosvetovej organizácie Global Youth Initiative a Josiah Venture. Z niekoľkými z mojich postrehov zapísaných „rýchlym perom“ z Manily a iných kútov Filipín, by som sa chcel s vami podeliť.
V nedeľu 13. marca som dorazil na letisko v Dohe (hlavné mesto štátu Katar). Keďže som musel čakať 2,5 hodiny na ďalší let, snažil som sa nejakým spôsobom vyplniť voľný čas a tiež si odpočinúť od stereotypného sedenia. Zašiel som sa pozrieť do mešity. Tam ma stretol jeden mohamedán (niet divu, naviac volal sa Mohamed) a bol z Alžírska. Hovorili sme spolu o kresťanstve. Vravel som mu o osobnom vzťahu s Kristom, vymenili si navštívenky s prísľubom, že ďalej budeme spolu komunikovať cez email. Musím sa priznať, že som ich miestom uctievania nadchol. Krásny hrubý a čistý koberec, príjemný a jednoduchý interiér a žiaden zhon. Pohodlie bez topánok a v polohe aká sa vám páči (avšak dlhodobo bez pohnutia, teda spať na tomto mieste nedoporučujú). V danom čase a situácií pre mňa, ideálne miesto na stretnutie so živým Bohom.
Nasledujúci deň ráno som bol v Manile na trhu s dvoma kolegami z nášho tímu Josiah Venture. Trh so všeličím možným, no najmä s perlami a oblečením. Cítil som sa tu úplne stratený, asi sto obchodov len na mobilné telefóny. Za každou prepážkou stoja traja ľudia, kupujúcich nikde, teda aspoň ráno nie, večer je všetko inak. Hneď oproti stánky hackerov, čo ti pomôžu so software, napália akékoľvek CD či DVD, predajú nelegálny software, odblokujú mobil, jailbreak-nú Iphone… Nikoho tu nič netrápi, obzvlášť nie autorské práva.
S kolegami sme sa dohodli, že pôjdeme medzi ľudí a pokiaľ sa bude dať, budeme hovoriť o Kristovi. Najskôr, som sa prihováral policajtovi, no zistil som, že mu tá angličtina až tak nejde. Tak som ho nechal na pokoji. Modlil som sa, za kým ísť. Vošiel som do obchodu s nábytkom, ale Pán Boh mi akosi neotváral dvere. Keď sa už zdalo, že niet s kým hovoriť, zašiel som do jednej časti trhu, kde stal akýsi chlapík. Zastavil som sa pri ňom a začal rozhovor. Bol to majiteľ niektorého zo stánkov a sťažoval sa na krízu. Ľudia vraj nekupujú. Potom sme trošku hovorili o rodine, až sa konečne spýtal, čo robím. To už okolo mňa boli asi ďalší štyria či piati jeho kamaráti. Všetko majitelia stánkov z okolia. Bol som biela atrakcia. Spýtal som, či veria v Boha. Oni že áno, veď sú všetci moslimovia. Povedal som im o svojej práci a o tom, že Ježiš je Boh, ktorého poslúcham. Atmosféra trošku stuhla. Nevedel som ako pokračovať a naviac musel som sa rozlúčiť. No príbeh mi naznačil, že si budem musieť premyslieť, ako tejto skupine ľudí, teda moslimom povedať evanjelium. Pýtal som sa ich, či vedia že sú hriešni a že za hriech človek musí zomrieť, ale tam sa mi akosi strácali. Mal som pocit, že neporozumeli podstate. Keď sme sa stretli s ostatnými kolegami, vraveli sme si o tom, čo sa komu stalo. Všetko to boli zaujímavé príbehy. Dave dokonca zohnal na trhu filipínsku Bibliu aby ju dal jednej Filipínke, ktorá bola svojho času katolíčka. Neskôr však konvertovala na hinduizmus. Keď jej bolo zle, žiaden kresťan jej nepomohol. Iba vraj ohováral za chrbtom a nejakí hinduisti to využili a získali ju pre svoje náboženstvo. Smutný príbeh o tom, že soľ stratila chuť a svetlo svoje svetlo.
Potom sme cestovali. Počas cesty som si vravel, že toto by mali zažiť všetci tí, čo sa sťažujú ma môj temperamentný spôsob jazdy. Asi by boli „preliečení“. Totálny chaos, bez používania smeroviek (miesto nich používajú klaksón) z pruhu do pruhu, na trojpruhovej ceste idú vedľa seba kľudne šiesti. Kto vie načo vodorovné značenie vôbec nakreslili. Vyhráva silnejší a drzejší (resp. odvážnejší). Inými slovami, stále dakto na niekoho trúbi. Kto je skôr, ten má prednosť. Ba i v jednosmerke môžete kľudne čakať, že vám pôjde niekto oproti, v prípade, že sa mu to viac hodilo…
Vzdialenosti tu nie sú až tak veľké, ale je tu strašne hustá doprava a tak všetko dlho trvá. Manila má 10,4 milióna obyvateľov, čo je takmer raz toľko než naše Slovensko. Ročne je tu dvadsať zemetrasení a množstvo tajfúnov. Momentálne je tu príliš sucho, takže musia vypínať elektricky prúď na niekoľko hodín denne. Vraj ak nezačne do konca marca pršať, zostanú celkom bez prúdu. Elektrárne sú totiž vodné a nádrže nemajú dostatok vody. Spôsob života obyčajných ľudí je pre nás dosť neobyčajný. Napríklad taxikár, čo nás viezol, je cely týždeň preč od rodiny. Celý týždeň pracuje. V noci, keď má voľnejšie, prespáva v taxíku, potom ide so zarobenými peniazmi domov. Konečne sa jeden deň vyspí vo svojej posteli a opäť šesť dní pracuje, aby uživil ženu a päť detí. My sme boli prví, ktorí s ním hovorili o Pánu Bohu a modlili sa zaňho po desiatich rokoch taxikárčenia. Vravel, že je kresťan katolík, no keď sme sa spýtali, či hovorí ľuďom o Bohu, povedal, že nikdy. Príležitostí má však viac než dosť. Takýto životný štýl vedie veľká časť týchto živnostníkov.
Po ceste domov som pokračoval v rozhovore s Abrahámom z Dillí. Človek, ktorý uveril pred dvadsiatimi rokmi. Nechal doktorskú kariéru a v tomto meste za posledných 14 rokov založil 21 zborov a v jeho okolí ďalších 16. Všetky zbory majú asi po 140 ľudí. Nechcú väčšie, lebo by boli ľahšie zraniteľní od extrémnych moslimov či hinduistov, ktorí ich nemajú až tak v láske. Všetky zbory majú víziu založiť ďalší zbor. Deje sa to cez skupinky po domoch. Ľudia, čo uveria, už po dvoch rokoch vedú prácu v skupinkách. Vedú iných ku Kristovi a majú za úlohu „množiť“ skupinky (bunky). Keď je v skupinkách viac ako 140 ľudí, vzniká nový zbor. Na zborových táboroch mávajú cez leto okolo 4 000 detí, najmä deti moslimov a hinduistov.
Opäť som videl veľa bohatstva a ešte viac chudoby (transvestiti, prostitútky, deti ležiace na ulici bez rodičov). Napríklad vari trojmesačné dieťa ležalo na deke pri štvorprúdovej ceste. Nik z dospelých ani z detí nebol na blízku. Iné deti, ležali v dajakej vykopanej jame, ďalšie žobrali. Smútok a beznádej… a veľké potreby Kristovej milosti aj pre tento národ. Máme milosť, že sme sa narodili tam, kde sme sa narodili. Máme sa veľmi dobre, mám pocit, že nám to až prekáža v zvestovaní evanjelia. Nikto nič nepotrebuje, veď máme všetko, myslíme si, že sme bohatí a pritom sme sami chudobní (Zj. 3. 17).
V stredu sme si vypočuli svedectvo Jon-a, ktorý slúži v Číne. Pracuje pre organizáciu, ktorá zabezpečuje vyučovanie angličtiny v školách. Popri tom má prístup aj k vyššie postaveným ľuďom, ktorí sú poradcami politikov. Skutočným cieľom organizácie je však šíriť evanjelium na vysokých školách. V meste kde býva existuje cirkev po domoch. Teraz by sa mohli stretávať aj verejne, ale vzhľadom na predchádzajúce skúsenosti, keď boli vedúci zborov usmrtení, bol im odobratý a znárodnený všetok majetok, mali zakázané stretávať sa a Biblia bola na zozname zakázaných kníh, stále cítia neistotu a nebezpečenstvo. Keď Mao Ce Tung zomrel a situácia sa uvoľnila, prišli do krajiny prví misionári (samozrejme, ako učitelia angličtiny) s predstavou o zdecimovanej cirkvi. Veď čo zmôže cirkev bez budov, Biblií a kazateľov? Boli však prekvapení. Našli tu rozmach miestnej cirkvi. Mal som pocit, že čínski kresťania sa v tomto období stretávať inak, než po domoch ani nechcú. Veď viditeľná cirkev by bola opäť kontrolovaná, cenzúrovaná a štát by ju chcel ovládať. Stále nie je povolené verejné zvestovanie, a tak sa evanjelium šíri cez malé skupinky po domoch. Takáto cirkev je v podstate z vonku nezničiteľná.
Dnes som mal príležitosť stretnúť sa s „takzvanou cirkvou“. Išli sme s Jayom taxíkom a pýtali sme sa taxikára, či má ženu. Povedal, že má tri. Pokračovali sme prieskumnými otázkami, či jedna o druhej vie. Nevedia. Pýtali sme sa, či má deti. Má ich štyri, tri s jednou ženou a jedno s druhou. Tá tretia zatiaľ deti nemá. Nebýva ani s jednou. Či platí na deti? Neplatí, prečo by mal? Potom sa Jay spýtal, či má otca a či vyrastal s otcom. Otca má, ale otec žil mimo ich rodiny. Na matku sme sa radšej nepýtali. Zrejme patrí k tým 10–12%, ktorí žili bez otca a mamy, lebo rodičia odišli pracovať do zahraničia. Na spätnom zrkadle mal zavesený kríž, tak sme sa ho spýtali, či verí v Boha. Áno verí, do kostola chodí každú nedeľu a strávi tam jednu až dve hodiny. Vtedy nepracuje. Začali sme mu vysvetľovať evanjelium. Pri otázke, čo je hriech, povedal, že o dačom takom už počul, ale že presne nevie. A vôbec nevie, čo hovoriť o Bohu, ale v Neho verí. Začali sme rozhovor o hriechu a o pokání, prosbe o odpustenie hriechov, lebo je hriešny. Ale to sme už boli na mieste, Jay mu ešte asi sedemkrát zopakoval, že ho Boh miluje a že sa potrebuje znovuzrodiť. Zaplatili sme mu, pridali tuzér a uháňal preč. V duchu som sa pýtal: „Čo asi v tom katolíckom kostole počúva?“
Na Filipínach je asi 90% katolíkov, no i tak je tu nad mieru rozšírená prostitúcia. Keď platíte na trhu, obchodník s vašimi peniazmi pobúcha tovar vo svojom stánku. Vraj pre šťastie. Včera bol Dave v katolíckom kostole, omša bola v angličtine. Kňaz čítal slovo z Písma. Bolo to vraj ako lahodný vánok, ktorý tešil jeho ducha. Potom sa začal modliť a akoby zhasli v celom kostole. Mária a svätí a tma s temnotou… Aká milosť, že sme počuli jasné evanjelium a máme Jeho slovo a Jeho ducha a nepotrebujeme na „pomoc“ tradíciu…
Na Filipínach je veľmi veľa gayov a lesbičiek. Vychudnuté postavičky pripomínajúce dievčatá sa vám prihovoria hlbokým hlasom: „Hi sir“. Smutné. Ešte smutnejšie je, že okolie sa správa, akoby sa nič nedialo. Všetko je v poriadku, zvykli sme si, potrebujeme viac tolerancie… Bude to asi preto, že deti vyrastajú bez rodičov, bez správnych vzorov, často ich vychováva iba niekto zo širšej rodiny a zneužije ich na svoje chúťky. Niet toho, kto by ich obránil a samé to nedokážu. Potom nastane chyba v „systéme“.
Dnes som prechádzal štvrťou, kde bývame. Smutná prechádzka. Na tejto nekonečnej ulici žije hádam milión ľudí. V špine a v biede. Keď sme prechádzali ulicou, všetci nás zdravili: „Hi sir“ a boli k nám veľmi prívetiví. Deti sa síce hrali v prachu, ale boli šťastné (asi tu nikto nie je hladný). Urobil som zopár záberov a deti sa veľmi tešili, po tom, ako sa uvideli na LCD panely. Ani rodičia s tým nemali problém. Všetci mi poďakovali. Hoci, možno to ani neboli ich rodičia, kto vie…
V piatok a v sobotu sme odcestovali do prístavu Olongopao. To je miesto, kde sa narodil môj kolega Dave a strávil svoje prvé roky. Rozprával nám príbehy, ako Filipínci skákali z mosta do strašne špinavej vody za hodenými mincami Američanov, aby ich pre seba vylovili… Davov otec odišiel slúžiť vojakom evanjeliom. US army prišla na Filipíny, aby oslobodila krajinu a určite aj kvôli výhodnej polohe a pre strategický vplyv v Ázii. Odtiaľto napríklad viedli vojnu proti Vietnamu. Armáda tu vybudovala základňu, cestu, prístav i letisko. Bol to čas, keď sa vari každá Filipínka chcela vydať za Američana. Filipínsky sen. Oproti domácim mužom boli mohutní, bohatí, čistotní, exotickí a vysokí avšak dlhý čas bez svojich žien, dievčat či snúbeníc. Do tohto mesta sa nasťahovalo okolo 7000 prostitútok. Prišli sem z celej krajiny, aby si zarobili, prípadne sa vydali. Mnohým sa to podarilo.
V sobotu som sa vrátil naspäť. Vo vlaku som sa snažil podeliť s dobrou správou s tými, ktorí vošli do nášho kupé. Vystriedalo sa tam niekoľko ľudí. Na rozprúdenie diskusie som položil viacero otázok a dospel som k záveru, že od Filipínčanov sa značne líšime. V porovnaní s nimi, prakticky nekomunikujeme. Zodpovieme otázku zo slušnosti, ale zdá sa, že je oveľa pohodlnejšie byť iba so sebou samým, so svojimi slúchadlami a myšlienkami. Hovoriť o Kristovi je pre nás zložitejšie. No i tak, ak sme presvedčení, že kráľovstvo je o perle nesmiernej ceny, za ktorú už zaplatil Ježiš, máme výsadu a zodpovednosť hovoriť o nej iným. Aj keď nemajú čas či chuť o nej počuť.