Kategória: Blog (Page 2 of 14)

Finančne príliš nákladná sekunda,
Je to pre mňa úplne nová skúsenosť. Keď som bol tinídžer, počas hokejového zápasu tréner na mňa zakričal: „Daj ho na dosku!“ Nanešťastie hra vysokou hokejkou môjho protihráča zapríčinila môj nedávny zážitok.

Nemohol som poriadne spať. Mal som povolené spať iba v sede. Nemohol som rozprávať (je to čudné, byť misionárom a nemôcť rozprávať, ako sa dá takto vôbec existovať?). Od vtedy lepšie rozumiem príbehu o Zachariášovi, ktorý neprehovoril dosť dlhý čas (Lk.2.). Prvých pár dní po operácií zubov som na svoju komunikáciu používal iba tabuľku s fixom. Nemohol som spievať, a pritom veľmi rád spievam a bolo veľmi ťažké niečo zjesť (koniec jedenia jabĺk, teda aspoň na nejaký čas). Všetko, čo som jedol bolo v zmixovanej podobe (polievka, zemiaky, jogurt, mäso, chlieb…). A plná huba všeliakých špagátikov. Keď som odchádzal z ambulancie, povedali mi, že si mám pokračovať čistiť zuby. Niečo ako čierny humor, či čo… srandisti.

Nuž bol to celkom silný zážitok, a ja, určite som fanúšikom silných zážitkov. Môj šofér – staršia dcéra Michaela – mi po výjdení z ambulancie povedala, že vyzerám ako prváčik – bez predných zubov. Dosť ponižujúca predstava ale pravdivá. Najhoršie na tom bolo to, že som sa nemohol z chuti zasmiať, bolo by to príliš bolestivé a kto vie, či by vydržali všetky ztehy. Jednu noc asi tak okolo druhej, keď som nevedel spať, rozhodol som sa počkať do pol tretej, kedy som mal užiť antibiotiká. Počúval som nejaké kresťanské piesne, chválospevy (to bol ten čas, keď som si uvedomil, že nemôžem spievať). A vtedy mi to kliklo. Bol som úplne šťastný a tiež vďačný Pánu Bohu za schopnosť počuť. Ó aký skvelý dar! Ja počujem! Bol som úplne premožený Božou milosťou, starostlivosťou a Jeho dobrotou. Bol to veľmi vzácny životný moment. Naozaj Ho milujem a ďakujem Mu za plnosť života, ktorú mi dáva i takto zakúšať!

Som vo veľkom procese životných zmien v oblasti zažívania a akceptovania (spracovania) bolesti. Môj jazyk lásky je fyzický kontakt. Mimo iné to tiež znamená, že neznášam bolesť. Akúkoľvek! Nech je už i taká najmenšia. Mohol by som rozprávať mnoho príbehov o tom, ako som sa vždy vyhýbal bolesti. Za každú cenu! Nedávno som si však uvedomil, že toto sa musí v mojom živote zmeniť. Musím sa naučiť niesť a zniesť bolesť, ba možno i viac, musím ju dokázať vo svojom živote i prijať (objať). Skutočný muž by mal predsa byť schopný niesť ju a uniesť ju! Mal by som byť schopný odolať jej a byť silným i v bolestivých situáciach v budúcnosti. Veď kto vie, čo čaká Jeho ľudí v posledných časoch? Kto vie, čomu ešte budeme musieť čeliť? A tak som vďačný Pánu Bohu za toto cvičenie.

Operácia i výsledok dopadol dobre, prognózy sú optimistické, umelá kosť bola implantovaná, čakáme na jej uchytenie sa a potom, hurá do druhého kola procesu – mikro operácie. Som vďačný Jemu za túto vzácnu, hoci nákladnú lekciu, a drahú sekundu života.

Tu je zopár riadkov o nás, našej rodine ako aj službe TCK, stačí len kliknúť a čítať…

Miškin svadobný deň (23.august) sa nezadržateľne blíži. Zásielka so svadobnými šatami po troch mesiacoch prišla práve dnes. Žiaľ, nesprávna veľkosť. Máme z toho doma kopec „srandy“… Miška si potrebuje opraviť ešte jednu známku za skúšku, aby ukončila druhý ročník Žilinskej univerzity. Potom sa môže konečne vrhnúť na prípravy svadby a miesta na bývanie. Pred týždňom absolvovala Školu pre pracovníkov s mládežou a musím povedať, že som na ňu hrdý. S radosťou ju pozorujem ako nasleduje Krista.

Daniela zmaturovala minulý mesiac a podala si prihlášku na dve vysoké školy – v Prešove a Trnave. Prázdne hniezdo sa pre nás, rodičov pomaly stáva realitou. Daniela je náš TCK stážista, praktikant v projekte Evanjelizačných Anglických táborov – KECY. Stáž trvá tri mesiace a my sa tešíme z toho, že sa veľa učí o živote, odlišnej kultúre, o sebe samej, ako aj o Pánu Bohu. Toto leto spolu organizujeme desať evanjelizačných anglických táborov a dva FUSION tábory pre 14 cirkevných zborov.

Toto leto čelím niekoľkým výzvam. Mal by som učiť hru na elektrickej gitare na Bratislavskom a Seneckom FUSION tábore. Počas druhého turnusu KECY budem slúžiť s novým tímom a kresťanským zborom z Trenčína. Ostatné týždne som zápasil s technikou, keď som musel na laptope dva krát meniť matičnú dosku. Nakoniec pracujem na stolnom (desktop) počítači po mnohých rokoch. Keďže nie je prenosný, obmedzuje ma v použití, no na druhej strane, ponúka mi viac priestoru a voľného času pre rodinu.
Evka spoločne s tímom žien z ABIGAIL spolu-organizovala Celoslovenskú konferenciu. Niečo nad 120 žien bolo inšpirovaných Jeho prítomnosťou, spoločenstvom a Božím slovom. Evka je v ostatnom čase veľmi zaneprázdnená no napriek tomu zažíva Jeho dobrotu, starostlivosť a prítomnosť.

Nuž na teraz asi toľko. Vedzte, že ste pre nás veľkým požehnaním, povzbudením a podporou v živote i v službe ktorú aj vďaka Vám môžeme konať.

S prianím požehnaného leta
Phf

Prvý turnus letných evanjelizačných táborov je za nami. (KECY – AC Rožňava, CB – Žilina, CB – Levice, ECAV – Bratislava, FUSION – BJB Bratislava). Ďakujem všetkým, ktorí ste nás akokoľvek podporili! Moja historicky prvá účasť na FUSION tábore mi priniesla o sebe neblahé poznanie:

1, Hlasový rozsah mi klesol o cca 4 tóny. Inými slovami, hlasivky sú sval, ak necvičíš, slabneš.
2, V minulosti som mal pocit, že mám takmer absolútny sluch. Po tomto tábore mám o tom vážnu pochybnosť.
3, Zabudol som pískať. 30 rokov som nepískal a zrazu to neviem. Myslel som si, že niečo také sa zabudnúť nedá.

Ale ešte vždy mám vášeň zvestovať dobrú správu a mám zaľúbenie slúžiť mladým ľuďom bez rozdielu na ich svetonázor.

Pán Boh mi dal milosť viesť duchovné rozhovory, vysvetliť evanjelium a klásť výzvy k ďalšiemu kroku ku Nemu. Dve dievčatá váhali s tým, aby dovolili Jemu nechať viesť svoj život, verím však, že ich čas ešte len príde. Avšak môj mladý spolubývajúci urobil vážne životné pozvanie. Povedal mi: „všetko nasvedčuje tomu, že som sa stal kresťanom… Ó aká zmena!“.

Tento týždeň začal druhý turnus letných táborov:
– EDGE – športový tábor ECAV Bardejov,
– KECY – ECAV Košice,
– ECAV – Nové Mesto nad Váhom,
– ECAV – Prešov.
V rámci rodiny našich partnerov (Josiah Venture) včera začal náš, v poradí 1000-ci evanjelizačný tábor. Prvý bol v roku 1994. Aj toto je pre nás veľká inšpirácia vzdať Jemu chválu.

Viď video klikni sem: http://vimeo.com/100403653 alebo blog (v AJ) http://www.josiahventure.com/blog
Váš
PHf

Včera som sa rýchlym krokom ponáhľal do práce, teda aby som bol presnejší, ku autu, aby som odišiel do práce. Narazil som na nemilé prekvapenie.

Zadná pneumatika auta bola spľasnutá. Vravím si, zrejme defekt. Diera však bola na zvláštnom mieste, z boku. Po klinci, či inom predmete príčiny, ani stopy. Potom, keď som sa pozrel na ľavý bok auta, nechcel som veriť vlastným očiam. Oboje dvere a tiež blatník ma pozdravili dlhou, asi dvojmetrovou, krivoľakou ryhou, predpokladám, že od rovnakého autora „pneu“ skazy. Tento rok to bol iba ďalší incident v poradí. Jednu ryhu na dverách už mám na pravej strane, zamiesené cesto z kapoty nášho auta som odstraňoval ešte kedysi v lete a dlho tlejúci ohorok z niekoho načatej cigarety na streche nášho ledva ročného auta som registroval ešte na jeseň.

Začal som tuho premýšľať, čo asi, mi chce autor naznačiť? Parkujem ako ostatní vodiči, nikdy nie na tráve. Topánky si pred vstupom do paneláku čistím na rohožke, susedov zdravím ako prvý a keď mám službu upratovania, vzorne upracem. Povedal by som, že sa snažím dokonca o míľu naviac. Keďže som domový dôverník, bez nároku na odmenu, (pokladám to za moju kontaktnú službu s neveriacimi susedmi) slúžim častým vybavovaním rôznych záležitostí pre blaho obyvateľov nášho domu. A možno to je problém, nie všetci moju činnosť považujú za službu pre ich blaho….

Nuž, aj keď zámer dotyčnej osoby zostáva pre mňa tajomstvom, s ohľadom na správu zo Žilinského večerníka z minulého týždňa o zhorenom aute z vedľajšej ulice, sa radujem z toho, že to „moje“ ešte môžem používať. Že neprepichli všetky štyri pneumatiky alebo, že neodskrutkovali a neodniesli celé kolesá aj s diskmi. Naviac, keď sme si ten večer s manželkou čítali Žalm 95: „…v Jeho rukách sú hlbiny zeme, v Jeho rukách sú končiare vrchov, Jeho je more aj pevnina, čo Jeho ruky učinili“, i „celý okruh zeme“ (Ž.24:1), dospel som k presvedčeniu, že Jeho je úplne všetko! Aj tie veci, ktoré tu dočasne užívame. Aj auto, ktoré mi dal na čas do správy. A to je skvelý pocit, pretože sa tým nemusím príliš zamestnávať. Zostáva mi už len zabrániť prípadnej oxidácií Jeho karosérie a modliť sa a dobrorečiť môjmu nepriateľovi (Mt.5:44). To ostatné je na Ňom, ktorý vlastní oveľa väčšie poklady, než je mne zverené auto a jeho ďalší, z môjho pohľadu neistý osud.
PHf

Poznáte to sami. Sú dobré a sú zlé dni. Dni, kedy ide všetko hladko a dni, kedy sa zdá, že je lepšie ničoho sa „nechytať“. Aj Miro Žbirka si ho asi zažil, keďže spieva:

„Mám čierny deň, zlou nohou som vykročil
Zlou nohou do blata ciest, všade číha čudný pes
Mám čierny deň
Mám dnes skrátka čierny deň“

Tento týždeň som ho mal aj ja. Opäť mi neznámy vandal prepichol pneumatiku na aute. Keď som čakal kým zaplatím za opravu, v pneu servise mi padol mobil na dlažbu. Rozbil sa. Iniciatívne som sa podujal na vymenenie skla na svojom Iphon-e. Viac sa neprebudil. Večer, na hokeji som spracovával nohou rýchlu prihrávku nad ľadom. Minimálne dva týždne, si korčule nezaviažem pre bolesť v kotníku. Môj dvojročný MacBook, resp. jeho matičná doska sa rozhodla, že tak isto vstúpi do štrajku. A keď som sa pokúšal zálohovať si dáta na záložný HD, aj záložný disk skolaboval. No super! A nie v poslednom rade, náš foťák (Canon G10) ukončil svoju niekoľkoročnú činnosť zaseknutím objektívu. V ten deň mi z opravovne oznámili: „Radi vám ho opravíme, asi tak za 200Eur.“ Ďakujem, netreba…
Takto vyzeral môj čierny deň. Nehody sa zvyčajne rozkladajú na dlhší časový úsek, nie však v čierny deň, vtedy to je všetko naraz, je to ako sadza čierny deň.

Čierny deň je dňom skúšky našich postojov a viery. V tento deň máme slobodu rozhodnúť sa, buď ako Habakuk (3:17-18) „Keby nezakvitol a nebolo by úrody…, ja sa i tak budem veseliť v Hospodinovi…“, alebo tak po mojom, po ľudsky. Príklad hrdinov viery (Židom 11) však inšpiruje k prvej voľbe, aby i pri nás mohlo platiť Jóbove: „Počul som iba povesť o tebe ale teraz ťa vidí moje oko.“
Phf

28.7.2011 vo svojom dome neďaleko Londýna v kruhu blízkych priateľov zomrel vo veku 90 rokov môj učiteľ, anglikánsky farár a svetoznámy evanjelikálny teológ John Stott.

Narodil sa roku 1921. Kresťanom sa stal v roku 1938. Bol zakladateľom Lousanského vyhlásenia roku 1974. Mal veľký vplyv na mnohých významných teológov. Bol najvplyvnejším evanjelikálnym teológom 20. storočia. Bol zakladateľa evanjelikálneho hnutia. Spájal pevnú biblickú vieru so svetovým misijným a diakonickým angažovaním sa. Viaceré základné dokumenty nesú jeho podpis. Okrem už spomenutého Lausanského vyhlásenia z r. 1974 je to aj Manifest z Manily z r. 1989. Podpísal aj úvod k štatúte Svetovej evanjelickej aliancie r. 1951. Stott bol svetoznámy ako kazateľ, rečník a autor cca 50 kníh, ktoré boli preložené do asi 75 jazykov. Meno si urobil tým, že ťažké teologické súvislosti vedel predstaviť zrozumiteľne. Okrem toho slúžil študentom teológie na celom svete ako priateľ a mentor; pre mnohých bol jednoducho „strýčko John.“

John Stott bol silným obráncom biblickej viery. Jeho otec Sir Arnold W. Stott bol fyzik a agnostik. Matka Emily bola luteránka. Ako 17-ročný uveril v Ježiša Krista a obrátil sa, v roku1939 začal študovať teológiu v Cambrigde. Po ordinácii sa stal anglikánskym duchovným v Londýne. Bol aktívnym aj v evanjelikálnom študentskom hnutí a v r. 1982 založil v Londýne Inštitút pre súčasné kresťanstvo – zariadenie pre ďalšie vzdelávanie neordinovaných, kde som i ja v roku 2000 študoval (London Institute of Contemporary Christianity). Od r. 1959 do 1991 patril ku kazateľom kráľovského dvora. Kráľovná Alžbeta II. ho vyznamenala najvyšším vyznamenaním Spojeného kráľovstva – Komandér Britského impéria. V roku 2005 ho americký časopios Time zaradil ku stovke najvýznamnejších osobností sveta. Pred štyrmi rokmi sa stiahol z verejnosti. Slobodný teológ si urobil meno aj svojim hobby ako znalec a skúmateľ vtáctva.

Verím, že nie len mne osobne ale i mnohým iným bude prítomnosť uncle John-a veľmi chýbať.

Dobrý návod vidím v tomto videu z televízneho vysielania Pošta pre teba. Myslím si, že je to návod jedinečný, nadprirodzený a preto aj fungujúci. Ak potrebuješ kúsok povzbudenia do života s Pánom Bohom, tak si na správnom mieste. Pozri si video na http://stv.livetv.sk/tvarchive//video/video.html?video=41460
Stojí to za to!

Možno poznáte tú hru: „Podaj to ďalej“. Princíp je jednoduchý, niekto ti pošle nejaký list a v jeho závere je napísané niečo také ako: „Tento list pošli ďalším 3 ľuďom a zbohatneš…“. Samozrejme tam nechýba aj nejaký vhodný, motivačný príklad. Možno v podobe ako: „…pán Hruška po tom, čo odovzdal tento list ďalším trom ľuďom vyhral v lotérií“.

Alebo: „Vyhodnotili ho za najlepšieho vojaka roty, udelili mu opušťák a za odmenu ho ešte ku tomu všetkému odfotili pred naštartovanou V3-skou.“ Tak isto nesmie chýbať aj upozornenie o tom, čo sa stane, ak náhodou zabudnete poslať listy ďalej. Názorný príklad neuposlúchnutia priateľského doporučenia, alebo lepšie povedané výhražku, tu kvôli čitateľskej obci uvádzať radšej nebudem.
Ale nechcem písať o tomto druhu: „Pošli ďalej“. Posielať ďalej sa dá totiž naozaj všeličo. Pamätám sa ako sme na pretekárskej dráhe odovzdávali ďalej štafetový kolík, inde odkaz, alebo pozdrav. Ak používaš internet, alebo si mal infekčnú chorobu, posielanie ďalej určite veľmi dobre poznáš. Toto všetko môžu byť, alebo často krát sú iba malichernosti, niečo, čo nemá až takú hodnotu, alebo hodnotu nemá vôbec. Sú však veci, ktoré keď dostanete, tak si ich veľmi veľmi vážite, pretože majú veľkú cenu. Aké? Čo takto starožitnosti?
Moja manželka priniesla od rodičov 16 dielny Meyersov Konverzačný lexikón. Vytlačili ho ešte v 19. storočí, a ak by ste mali chuť obzrieť si nemčinu v švabachu, tak to je výborná príležitosť, stačí nahliadnuť. Je to zaujímavé listovať v zažltých stránkach, na ktorých je najmodernejšou lampou petrolejka. Evkin otec odkúpil celú knižnicu od jednej vdovy, a tak sa lexikón dostal až k nám. Možno pre nás ešte vzácnejšou a tiež krehkejšou vecou je starožitné tienidlo. Používala ho kedysi dávno stará mama a cez rodičov sa ocitlo v našej kuchyni.
Keďže nám ešte stále nenainštalovali elektronické poplašné zariadenie, nebudem sa o našich ďalších vzácnostiach rozpisovať… Keď príde čas, naše deti zdedia všetky tieto veci po nás, my ich už po určitom čase potrebovať nebudeme.
Neviem ako to je u vás doma, čo je vašou najväčšou rodinnou vzácnosťou. Možno sú to husle, nejaké šperky, prsteň, alebo nejaký starý kus nábytku. Viem však, že starožitné veci sú pre nás všetkých veľmi cenné nie len pre ich hodnotu, ale najmä kvôli ich minulosti. Spájajú nás s našimi milými.
A predsa, sú určité veci, ktoré môžeme a sme vyzvaní podať ďalej. Veci, ktoré sú oveľa dôležitejšie než nejaké starožitnosti. Niečo, čo máme podať ďalej. Je to dobré svedectvo našej živej dôvery v Krista. Dobrý charakter, dobré meno, úcta k iným, múdrosť v zaobchádzaní s tým, čo nám je zverené… Písmo hovorí o tom najlepšom dare, ktorý keď ho máme, môžeme a máme posunúť ďalej. Je to príklad našej nefalšovanej dôvery v Krista. Od svätého Pavla sa dozvedáme, že Timoteova stará matka Loyda dôverovala Bohu, ale aj jeho matka Eunika verila v Krista a potom Mu aj Timotej začal dôverovať (2.Tim.1.5). On sám to, čo počul od Pavla a ďalších, mnohých svedkov mal „zveriť verným ľuďom, ktorí budú súci aj iných učiť“ (2.Tim.2.2).
Ak premýšľaš o tom, čo odovzdáš ďalej svojim deťom, alebo tým, s ktorými žiješ a zisťuješ, že žiadnu výnimočnú starožitonosť nevlastníš, nič si z toho nerob. Ak máš Krista, máš to najcennejšie čo môžeš vôbec na tomto svete mať. Ak máš Jeho máš všetko, ale ak Ho nemáš, nemáš takmer nič. Odovzdaj svoj dobrý príklad viery v Neho ďalej. To je tou najvzácnejšou cennosťou, ktorú môžeš a aj máš podať ďalej. Podaj to, odovzdaj to ďalej a bude sa ti dobre vodiť! Začni už dnes!

Phf

Možno to sami poznáte, na konci víkendu, pred spaním nám jedna z dcér so slzami v očiach oznámila, že nechce ísť do školy. Zajtra ju čakajú dve písomky a má pocit, že nič nevie. Nuž, nič nové pod slnkom. Veď kto by sa tešil? Hrozba niekoľkých nepríjemných písomiek v minulosti ani pre mňa nebola dvakrát lákavá.

Dobre si na to pamätám. Telesná a hudobná výchova, spoločný výlet na konci roka, triednicka hodina spolu s prestávkami boli asi tými najatraktívnejšími školskými podujatiami. Cez prestávky sme, samozrejme nie všetci, kládli pasce na mačky (nie na myši, to vie každý) naháňali ich a seba po strechách, degustovali desiate spolužiakov… To stálo za to, v tom čase som si ešte myslel, že škola je najmä zábava. Nuž, nebol som v tom sám, v úzkom kolektíve niektorých mojich spolužiakov bol tento pohľad na školu už tradične uznávaný. Pravdu povediac, dnes zmýšľam odlišne, hoci si myslím, že tá zábava by mala v škole aspoň trošku zostať. Asi najťažšie boli chvíle práve pred skúšaním, alebo počas písomky. Hoci vždy sa dalo niečo kreatívne vygenerovať. Avšak jednoznačne najhoršie bolo učiť sa básničky, slovíčka, latinské názvy, alebo vzorce zpamäti. Tam kreativita nepomáhala a systém „na poslednú chvíľu“ zlyhával.
Potom, ako som vyrástol (viac by sa hodilo zostarel) vidím, že tento systém, prístup je aj v okolitom svete zaužívaný a teší sa veľkej popularite, nie iba pri „Last minute“ zájazdoch. Jeden nepríjemný zážitok mi ukázal, že sa ani mne nezačal vyhýbať. Najskôr sa mi snívalo, že jeden môj blízky príbuzný zomrel. Zostal vo mne pocit neistoty a strachu o jeho fyzický, ale aj duchovný život. Vedel som, že nepozná a nemá záujem o vzťah s Kristom. O krátky čas mal mozgovú príhodu. Bolo až neuveriteľné koľko námahy a energie, času, modlitieb, svedectiev o Kristovi a Jeho milosti, ale aj finančných prostriedkov s tým spojených, naši veriaci členovia rodiny vynaložili na to, aby mu prejavili svoj záujem a lásku. Veď horelo za pätami. Po niekoľkých mesiacoch sa uzdravil, stal sa zázrak, môže opäť hovoriť, chodiť, ba dokonca používať svoju na čas ochrnutú ruku. Skutočný div. Všetko je opäť v pôvodných koľajách. Vrátane nás, kresťanov. A toho sa bojím asi najviac. Potreba svedčiť, naliehať a hovoriť o Ňom sa akoby rozplynula v neznáme. Budeme sa snažiť opäť až vtedy, keď sa niečo stane? Na poslednú chvíľu? Keď už bude horieť? A nezhorí to skôr ako stihneme niečo urobiť, alebo povedať? Je naozaj všetko, vrátane nás a našich neveriacich blízkych, v bezpečí? Ale ako by to mohlo, alebo malo byť?
Spomenul som si ešte na jeden zážitok zo školy. Neviem, čo ma vtedy „osvietilo“, ale dostal som nápad a získal motiváciu. Na koncoročnú písomku sa vopred, v dostatočnom predstihu pripravím. Začal som sa učiť, počítal som príklady, odvodzoval vzorce. Musím sa priznať, nikdy som sa tak netešil do školy (dokonca ani na lyžiarsky tábor, alebo zemiakovú brigádu) ako vtedy. Písomku som odovzdal ako prvý, s pol minútovým predstihom pred bifľošmi a desať minút pred vypršaním stanovenej doby. Víťazoslávne, so sprievodom začudovaných pohľadov mojich kolegov som opustil triedu a kochal sa v kľude prestávkových priestorov. Škoda, dlho mi tento trend v škole nevydržal. Vyžadoval úsilie, vytrvalosť, čas a odvahu nezostať priemerným. Život nie na poslednú chvíľu vyžaduje vnútornú zrelosť a odvahu pozitívne sa líšiť inak od zpriazneného okolia.
Vraj prístup „Na poslednú chvíľu“ s vekom ustupuje, hoci sa tiež povráva niečo také ako, že zvyk je železná košeľa. Ale aj tak ti chcem položiť zopár otázok. V akej oblasti máš tendenciu uplatňovať tento prístup? Čo odkladáš z dňa na deň ďalší? Čo je to, čoho sa v budúcnosti obávaš a zároveň s tým nič nerobíš? Na čo sa potrebuješ pripraviť vopred, čím skôr, možno už teraz? So splnením akých povinností otáľaš?
Chcem ťa povzbudiť, prehodnoť svoje priority. No najmä: „Priprav sa na stretnutie so svojim Bohom!“. (Amos 4.12). Bola by to škoda, keby si prípravu na toto strenutie odkladal na poslednú chvíľu. Veď čo by sa mohlo stať, ak by si to nestihol? A čo by to mohlo znamenať pre tých, na ktorých ti naozaj záleží?

PHf

O jeden rok zrelší, alebo iba starší?
Microsoft Windows – Bill Gate,
Nová PSNS – Ján Slota,
Padá sniežik padá, padá sniežik padá… – televízna reklama,
Michael Schumacher – závody F1,
Terorizmus – Usama Bin Laden.

Rovnaké slová, mená, alebo situácie môžu v rovnakom časovom období vyvolať u rôznych ľudí viac menej rovnakú spojitosť, asociáciu. Keby začali premýšľať o situáciach nášho spoločenstva kalendárneho roku 2001, ktoré udalosti by boli pre nás tými spoločnými a zároveň i najsilnejšími?
Asi by sme spomenuli 2 svadby našich milých, teroristický útok na USA z 11.septembra, otvorenie troch hypermarketov v našom meste, nepodarené voľby na miesta vyšších územných celkov. Nebadaný odchod Suzanne, Jany Fajfrovej a príchod Kim a Zac-a s deťmi do Žiliny. Určite by sme nezabudli na staré miesto našich stretnutí na Halašovej ulici, ale tiež i nové zodpovednosti a možnosti ktoré sa nám otvorili v bábkovom divadle. Krst siedmych statočných z nášho zboru v staroturanských vodách, voľby do staršovstva, sľuby xx-tich zborovej rodine…
To bol ale rok! Rok mimoriadnych, vážnych a verím, že i dobrých zmien. A predsa niekde vo vnútri (hoci viem, že mi celkom neprináleží hodnotiť pohyby vo vnútri nášho zboru) cítim, že sme iba na začiatku cesty. Pre mňa osobne jednou z najsilnejších udalostí minulého roka bol prvý máj. Nemám na mysli prvomájový sprievod, nie, ten mi nechýba, ale pripomienku toho, že v našom spoločenstve zostalo jedno miesto voľné. Absencia uja Fajfra, jeho modlitieb a evanjelizačného zápasu v našom zbore, ale i meste je pre nás veľmi vážnou výzvou. Kto si zastane jeho miesto? Kto prevezme štafetu? Kto obetuje pohodlie svojho bytu? Kto poskytne svoje financie? Kto sa vždy bude chcieť ako prvý modliť? Kto za žiadnych okolností nebude rozprávať o druhom zlé veci poza chrbát? Koho nikdy nebudeme počuť šomrať na okolnosti, ceny, alebo na vládnu garnitúru? Kto bude hovoriť o záchrane, ktorá je v Kristu predavačkám v Tescu? Kto privíta každú nedeľu s úsmevom? Kto vezme ten štafetový kolík viery?
Je rad na nás, na Tebe a na mne! Dostalo sa nám milosti prejsť s ujom aspoň kúsok spoločnej cesty. Milosť vidieť moc evanjelia v praxi blízkeho človeka, nie iba zo stránok Svätého Písma. Príklad hodný nasledovania. Podujmeš sa k behu?
Samotný názov tohto úvodníka je i otázkou o raste k dospelosti, ktorý je pri tomto spoločnom behu nevyhnutnosťou. Dozrievaš a či iba starneš? Tí najbližší, ako aj odpovede na pomocné otázky by mohli k poznaniu reality dopomôcť:
Čo sa zmenilo za uplynulý rok v tvojom poznaní Pána Boha?
Ktorá pasáž Písma bola pre teba v uplynulom roku tou najsilnejšou, naj-povzbudzujúcejšou, alebo najusvedčujúcejšou?
Aká kniha (mimo Písma), ktorú si minulý rok prečítal, najviac ovplyvnila tvoj pohľad na život? A ako?
Cez akú situáciu, okolnosť si lepšie porozumel Jeho vôli, alebo postoju?
Aké kľúčové otázky vyvolali životné okolnosti, v ktorých si sa v minulom roku ocitol?
Ako vyzerá tvoj modlitebný život oproti predchádzajúcemu roku?
V prípade, že všetky odpovede na tieto otázky sú buď neviem, alebo nejaké iné negatívum, mám vážnu obavu, že nebudeš môcť byť tým, ktorý prevezme štafetový kolík a to je veľká škoda. Ten beh sa totiž oplatí bežať! Premýšľaj čo s tým!
Veď spojenie Nový rok u mnohých vyvoláva asociáciu hodnotenia minulosti a túžob dotýkajúcich sa budúcnosti.

ph